Macocha ´89

Je 21:50 a na sodíkovými žiarovkami osvetlenom nástupišti prestupuje do nášho rýchlika Borko a sadá si v kupé vedľa Bacila. Pohli sme sa do tmy. Driememe v kupé až po Ostravu, kde by mal pristúpiť Bobi, ktorý tam kvasí niekde u baby. Mal by, ale … Neviem koľkokrát sme zastali na zastávke ” Ostrava “, ale po poslednom zastavení v Ostrave sme už nesledovali stanice. Takže nič. Asi zaspal pod teplou perinou … Nečudujem sa mu 🙂 .

 Česká Třebová : vyleteli sme z vlaku ako šípy a podchodom uháňali na osobák, ktorý už hlásil: ” Připraven na odchod”. Naskočili sme teda do vlaku a sadli na voľné miesta. Vypadá to teda na vander v trojici. Za oknom sa mihá prebúdzajúca sa krajina. Je riadna hmla. Driememe. Vlastne ani neviem, ako dlho sme cestovali…

  Blansko: Vystúpime z vlaku do horúceho dňa. Už sme kedysi v týchto končinách vandrovali a tak si veľmi dobre pamätám nekonečnú asfaltovú cestu dolinou popri ČKD Blansko za hustého dažďa. Nie, toto už nechcem. Vyťahujem mapu a hľadáme iný spôsob, ako sa na Macochu dostať.

” Veď tu kreslia normálnu turistickú značku lesom! “, búcham prstom po mape a papier sa na mieste ohybu trhá. ” Toto je naša cesta! ” dodávam s uspokojením a chlapci súhlasia.

Po žltej značke popri sídlisku, neskôr sa chodník krúti okolo štadióna a nakoniec míňame záhradkársku kolóniu. Už sme v lese … úplne ozajstnom lese a nie fliačiku stromov obliehaných nedozernými lánmi poľa, ako som vídal v Južných Čechách. Preliezame pováľané stromy a nohy sa nám zabárajú do mäkkej pôdy. Toľká polahoda! Zastavujeme asi po pol hodinke na malej výhliadke do doliny. Chyba! Vidíme, že sme išli riadnou okľukou oproti asfalte. Ah. Ale zas lesom je cesta krajšia, príjemnejšia, zdravšia! Zrazu nás z úvah čo by bolo keby bolo, vytrhli hlasy skupiny turistov, ktorí sa dovalili na výhliadku. Ideme! Potíme sa ako  ľadové medvede v Bojnickej ZOO – tak je horúco a dusno. Chodník nás doviedol až na hrebeň a teraz už v podstate kráčame po rovine. Až teraz bolo vidieť, že táto cesta je kratšia, lebo vedie skoro rovno a cesta v doline sa krúti doľava- doprava. Les je tu ako u nás- listnaté stromy, liesky a všade mladina a vlhký vzduch.

 Netrvalo dlho a predbehli nás tri dievčatá, ktoré išli naľahko. Nie že by boli nejako sporo odeté- to nie, ale nemali batohy 🙂 . Pokračujeme úzkym chodníkom, kde usárnami derieme o kríky atakujúce chodník po ktorom kráčame. Ešteže mám na gitare obal, inak by bola slušne dodriapaná. Nakoniec sa cesta trocha rozšírila a my sme niekoľkokrát vyšli z lesa na pole, ale vždy sme sa zas ponorili do pološera hory.

  Zrazu pred nami leží padnutý stromisko asi vo výške pása. Prekladám gitaru na druhú stranu a vyskakujem na kmeň stromu. Borko urobí to isté, ale Bacil sa rozhodol podliezť kmeň i s usárnou na chrbáte . Spriečil sa 🙂 ! Ako sa ho snažíme vyslobodiť, natiahol si koleno a tak teraz zvyšok cesty kríva. Na čistinke pred nami sme dobehli dievčatá a nabádajú nás ,aby sme si oddýchli. Nie! Ideme ďalej- nie sme predsa padavky! Smejú sa nám, že i tak nás predbehnú. Cesta začala klesať, až sme sa ocitli v doline na asfaltke. Na smerovníku stojí ” Skalní mlýn 20min. ” . Teraz kráčame proti prúdu riečky Punkvy.

 Baby nás nedobehli, zato my sme predbehli nejakých dôchodcov čo sa motali pred nami.

Sme tu- Slaní mlýn… sedíme pod košatým stromom a Borko ide vziať pivo. Aj hladný som, ale najlacnejšie raňajky by vyšli 100 kčs a to si teda dovoliť nemôžeme. Všade kopa zahraničných turistov. Ako si vegetíme v chládku, uvidím v diaľke vlečúcu sa postavu po ceste od Blanska. Podľa modrej vatovej vetrovky, ktorú Bobi nosí namiesto spacáka, ho spoznávam. Tak predsa len ide! Doplazil sa … podopíjal naše pivá, čo sme nestihli vypiť a začal rozprávať…

  ” Ja som chlapci nastupoval v Studénkách ” lapá po dychu a snaží sa rozprávať plynulo …     ” Keďže som vás nikde nevidel, tak som si sadol do prvého vagóna. No a čo čert nechcel, asi som zdriemol a niekto mi z kabáta vzal peňaženku so všetkými peniazmi čo som mal! ” .

Nastala chvíľa ticha. ” Potom som vás videl utekať po peróne v Třebovej, ale vlak som už nestihol! ” pokračuje v dramatickom príbehu okradnutého trampa.

 ” Našťastie pred staničkou som uvidel chlapa na motorke, ktorý doviezol dcéru na vlak a poprosil ho, či by ma nehodil na najbližšiu stanicu, kde váš vlak stojí… Vysvetlil som, že si nemám za čo kúpiť iný lístok a tak ma ochotne vzal, ale… ” prerušil svoje rozprávanie, aby sme dostatočne precítili to dramatično, čo on musel podstúpiť, kým sa sem dostal.

 ” Ale keďže mal len Pioniera tak ten vlak nemal šancu dobehnúť! No, ale bol zlatý a odviezol ma až do Blanska. ” už dýcha pravidelnejšie a utiera si spotené čelo. ” Nakoniec som sa vydal za vami po asfaltke a tak som tu! ” dodal.

 My sme pochopili, že teraz ide do tuhého a že ak sa má dostať domov tak sa mu musíme na cestovné zložiť. Preto sme na stôl medzi prázdne pivové poháre vysypali korunky a pekne odrátali cestovné pre všetkých. Zo zvyšku sa nám chcelo plakať. No mali sme v pláne pár jaskýň, nejaké to pivo, ale … Ostalo tak na vstupné do Kateřinskej jeskyne pre dvoch. A tak sme sa pobrali tým smerom a ja som absolvoval hlbinný výskum s Bacilom, ktorý tu ešte nebol.

  Trepeme sa serpentínami na Macochu. Prichádzame na malú výhliadku, kde niečo pofotíme, niečo zjeme. Ideme nakoniec hore na hlavnú, kde ukazujem Bacilovi, kde ma skoro USka do Macochy zhodila, keď som chcel so svojím Ľubiteľom dno odfotiť a usárna mi preletela cez hlavu. Ešteže tam boli kamaráti čo mi nohy chytili, veď predsa nepustím fotoaparát!

 Zatiahlo sa. Asi sa dačo chystá a tak sa ideme zakempiť. Šľapeme po žltej značke ihličnatým lesom. Stromy rastú pekne v zákryte a pravidelných rozostupoch a lesné cesty tu majú pravouhlé zákruty. Tak tými cestami raz vľavo a potom vpravo míňame ceduľu ” Rezervace” a za malým poľom na malom kopčeku medzi kríkmi máme malý pľac s ohniskom. Zahrmelo.

Napochytre naťahujem celtu a chalani len tak hodili cez seba veľký igelit. Leje. Trvá to asi pol hodinu intenzívneho kropenia. Ja som v suchu, ale Borkovi navlhol spacák a z karimatky vylieva vodu. Do večera to suší pri ohni.

 Tropická noc je za nami a balíme. Musíme stíhať vlak o 9:30 a tak pelášime lesom. Ale nakoniec i tak ustupujeme po asfaltke dolinou. Na stanici ešte čakáme asi 10 minút, kým vlak prišiel, ale nakoniec sa všetci vezieme. V Brne presadáme na iný spoj. Konečne vo vestibule odstránili lešenie a stanica vypadá prívetivejšie. Máme kopu času a tak ideme ku katedrále na lavičky. Slniečko svieti, všade okolo mamičky s kočíkmi a vedľa nás otecko hrá so synom futbal. Natiahneme sa na lavičky a driememe. Registrujem vrčanie motora a otvorím oko a hodím ho tým smerom. Zo Žiguli na mňa čumia príslušníci VB. Tvárim sa, že nie sú nebezpeční a odvrátim hlavu zatvoriac to oko. Asi im to stačilo, lebo zaradili rýchlosť a odišli.

  Keď nastal správny čas, odchádzame i my… V Bratislave už nemám drobné ani na WC a tak ukecávam hajzelbabu, že papier nechcem – pustí ma a poteší môj mechúr 🙂 .

 A čo na záver? No, došli sme šťastne až domov… ísť niekam s Bobim je dobrodružstvo samo o sebe a o dramatično nie je núdza. Od toho momentu už rátam i s finančnou rezervou 😀

This entry was posted in Uncategorized. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s