1 máj pod Bralovou skalou ´94.

   Dnes mám frmol. Do polozbalenej usárny nasypem ešte jedlo čo mi Čačinka kúpila a už si obúvam kanady. Žienka sa hnevá, že som neobedoval, ale to by som nestihol bus. Dobehnem ja na zastávku len tak-tak podľa cestovného poriadku, ale niečo tu nie je v poriadku. Bus už mal ísť a on si tíško stojí na parkovisku a nehýbe sa. Asi o 5 minút sa šofér zobudil, ponaťahoval , pozrel sa na hodinky a naštartoval. Už sa veziem na stanicu.

   S Bacilom sme sa dohodli, že ma bude čakať pri kase na stanici, ale jeho nikde a tak si kupujem lístok na vlak. Zisťujem z ktorého perónu mi to vlastne ide, keď dofičí i Bacil. Mali ísť i jeho kamaráti, ale keďže tu nie sú, tak nepôjdu.

   Je strašne horúco. Ani bundu som si preto nebral- stačí mi sveter na večer. Keď vidím, ako sa vo vagóne kymácajú spotené tváre cestujúcich, je mi ešte teplejšie. Vyhrkaní sme vystúpili z vlaku v Hornej Štubni. Máme chvíľu čas na prípoj na Rematu a preto si sadáme na lavičku a zaháňame hlad. Bacil ešte z bufetu doniesol dve malinovky a z desiaty ostali iba omrvinky.

  Prišiel náš motoráčik a už sa doň štveráme. Vláčik prechádza po moste cez Turiec a v diaľke vidieť pás ihličnanov. Tam niekde táboria indiáni. Ľubka s nami nešla, lebo sa musí učiť na skúšky a možno tam niekde sedí v teepee s Dodkom- ktovie. Náš vláčik vošiel do tunela…tma… hrmot … svetlo a ešte väčší hrmot, keď sa dostávame na železničný viadukt na Remate. Vystupujeme. Bacil vyťahuje z kovového kufríka Ruskú zrkadlovku s teleobjektívom a fotí detail Bralovky od chaty Baník.

  Štveráme sa popri lanovke do kopca. Bol to pre nás šok, keď sme prišli na flek. Ohrada neexistovala, lavičky tiež preč, stôl polámaný a Ibis vytrhnutý zo zeme a hodený pod neďaleký strom. Nechápali sme. Len hrubé obhorené polená v ohnisku rozprávali o lavičkách v plameni a primitívoch, čo sa ohrievali pri teple z horiaceho dreva. Vyčistili sme plac i ohnisko a Bacil išiel doniesť vodu. Ja zatiaľ vyrábam lavičku a opravujem stôl. Vtedy mi trklo, že tu máme loveckú jamu a ktovie či sú veci v nej uložené v poriadku. Našťastie jamu nik neobjavil a tak z nej vyťahujem rošt i kotlík, ktorý chceme odniesť na Mločiu Mláku.

  Nachystal som drevo na oheň a natiahol celtu. Keď sa Bacil vrátil, začali sme variť večeru.

Už je poriadna tma a chlad nám vlieza pod košele. Najvyšší čas si obliecť svetre. Bacil dojedá guláš z ešusa .V lese je ticho, iba v diaľke zahúkala sova ” huhúúúúúúúú” a oheň pri našich nohách praská a veselo bliká a stromy naokolo jeho žiarou ožívajú. V hlave smutno, spomienky sa mihajú , ako tancujúce plamienky v ohni, jedna cez druhú… na Ibisa, na medvede, na kanagom s ktorým sme lepili diery v stane, na partiu, z ktorej tu dnes s nami mnohí nesedia, lebo majú iné povinnosti či ich pohltil reálny život. Na chvíle, keď sme si niekde urobili oheň, ľahli si do trávy pod hviezdami posiatu oblohu a ráno sa zobudili so studenými ušami.

   ” HUHÚÚÚÚ” . Preletel nad nami tieň, vyšiel mesiac a z ohňa do tmy odskočil uhlík, v pahrebe zaprašťalo, ako som priložil trocha dreva. Začalo byť zima a aj únava sa hlási a tak ideme spať. S Bacilom sme sa dohodli, že si pôjdeme ľahnúť postupne, aby sme si nezavadzali pod jednou celtou. Ale všetko je inak a teraz sa nejdeme pod celtou vykrútiť :-D. Za urputného boja sa podarilo nemožné a obaja ležíme v spacákoch. Dohasínajúci oheň nám bliká na dobrú noc. je tma. Tu som zbadal svetlomodré svetielka v opadanom lístí  a zapalujem baterku. Zmizli. Halucinácie asi… Nie, i Bacil ich videl. Tak pátrame v tme o čo ide. To práchnivejúce bukvice či čo to bolo , vydávajú tie strašidelné svetielka. V noci fúka studený vietor, v tme kdesi prebehla srna, zahúkala sova, potom vlak v doline a zas zaspávam.

  DRRRRRRRRRTT…DRRRR… To ďateľ nás ráno budí, robiac si svoju robotu. Uvaríme jahodový čaj a nejaké raňajky. Čo tu budeme hniť celý deň! A tak si vezmeme nejaké drobnosti a 300 kilový Zenit v plechovom kufríku a ide sa na Bralovku. Serpentínami za 15 minút sme hore. Síce nevieme rozprávať, takí sme zadýchaní, ale sme hore. Nad hlavami nám krúži krkavec a Bacil sa ho snaží dostať do záberu. Ako si tak sedíme na skale, došli dvaja chalani. Keď nás uvideli, dali otočku s zmizli. Bacil sa tešil, že do vrcholovej knihy napíše latinský text… ale prešlo ho to, keď zistil, že tu kniha už nie je. Bol z toho taký smutný, že sa na oblohe začali zbiehať mraky, až z nich bol jeden veľký mračisko. Pobrali sme sa teda dole. Cez lúku k sedačkovej lanovke. ” Dajme si fotku na lanovke! ” – navrhol som a už to Bacil šteluje. Ako naskakoval na sedačku, keď spustil samospúšť, rozkýval celú lanovú dráhu.

  Ideme dole strminou až k potoku, kde Čačinka zvykla právať detské plienky. Cez cestu je padnutý strom. Ako ho preskakujem, tak sa mi šmyklo a padol som rozkročmo naň. Našťastie bol nižšie ako moje múžo a nedošlo ku kontaktu :-D. Vracali sme sa na Ibisa s nádejou, že tu nájdeme Borka , ktorý dal vedieť, že príde. Ale nik tu nie je a tak robíme obed za štebotu vtáctva v korunách šumiacich stromov a od chaty bolo počuť rádio. Asi o druhej poobede došiel Boris. Najprv to v lese zaprašťalo a potom sa objavil on- inžinier! Zalamujeme palec na uvítanie a Borko rozpráva svoje zážitky z cesty sem. išiel peši cez Turčianske Teplice popri Turci. Videl aj tee pee táboriacich indiánov na lúke. V riečke bolo celkom dosť vody a mal i obavu, či ju bude vedieť prebrodiť, ale nakoniec sa mu to podarilo a je tu! V trojici nám zas bude veselšie. Pomohli sme mu postaviť stan, nahádzal veci dnu a už debatíme pri ohni.

  Prišiel večer. Na ohni sa varí jahodový čaj. Je chladnejšie ako bolo včera a tak sa na oheň prikladá častejšie. Oheň žerie drevo ako divý. Sova nám zasa prišla dať dobrú noc a my zaliezame pod prístrešky. Vyspal som sa fantasticky. Len klopkanie kvapiek ráno na celtu ma vôbec nepotešilo. Našťastie to boli len prehánky a postupne sme sa vedeli zbaliť. Vzali sme s bratom špinavý kotlík ku potoku, aby sme ho umyli. Drhneme ho , drhneme a tu sa spustil lejačisko. Schytili sme sa teda a poďho nazad do tábora. Kotlík som narýchlo uviazal na usárnu a zišli sme dole do železničnej búdky. Sme síce mokrí, ale aspoň máme strechu nad hlavou. Je chladno. Aby sme sa zahriali, začali sme pobehovať v daždi a pózovali objektívu.

  Sedíme v kocábke smerujúcej do Hornej Štubne. V Sklennom pristupujú indiáni vracajúci sa z táborenia. Medzi nimi i Ľubka a Bacilov kamarát Komár, ktorí si prisadli k nám do kupé. Bacil si tunely na trati užíval a robil Ľubke v tme zle a ona pišťala. Niekto vytiahol zemiakové lupienky a veselo mrvíme na podlahu. Vo Zvolene vyskakujeme z vlaku, len Borko pokračuje do Banskej Bystrice. MHD žiadne a preto ideme peši. Pri pancierovom vlaku ešte blbneme a potom popri Slatine kráčame domov.

  Doma ma už netrpezlivo čakali a veľmi sa tešili, keď som domov doniesol vôňu dymu …

This entry was posted in Uncategorized. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s