Hradlo Koreň ´95

  Budík nastavený na pol piatu ráno spustil svoj tanec. Otvorím najprv jedno oko a potom i to druhé. Dnes vymyslel Bacil malý výlet na jedno hradlo na železničnej trati Hronská Dúbrava- Horná Štubňa. Vždy ho fascinovali železnice a všetko s tým súvisiace. Vyhliadol si starú a opustenú budovu pri trati. Rád by ju kúpil od železníc a zrekonštruoval…

  Sedíme vo vláčiku a za oknom sa mihá zahmlená krajina. Ľudia ešte spia- hlavne tí, čo nemusia v sobotu do práce. V Starej Kremničke vystupujeme a po ceste pokračujeme peši smerom na Kremnicu. V starej budove si cigáni prikurujú a štipľavý dym sa valí z polorozpadnutého komína. Inak tu niet ani živej duše. Akosi kráčame asfaltkou, sem tam prejde nejaké auto. Taká pohodička a človek si cestou i podrieme. Tu zrazu odbáčame na lesnú cestu do hory. Už nie sme sami. Plná hora hubárov. Neviem čo hľadajú, keď my sme žiadny jedlý hríb nevideli 😀  . Ako si ideme hľadajúc hríby, prišli sme k domčeku vedľa trate. To je ono- hradlo Koreň. Trať sa tu rozvetvuje na parkovisko pre vagóny, poprípade sa tu vedia vlaky na jednokoľajke križovať. Na to to tu vlastne slúžilo.

  Omietka opadáva, strecha síce deravá, ale ešte celkom v dobrom stave. Je jasné, že ľudia už začali odnášať čo sa komu zíde, okná zívajú prázdnotou a okolie zarastá burinou. Na dvorčeku rastie starý orech, ale plody má ešte zelené a nezrelé. Pri prejazde nákladného vlaku sa celá zem trasie. Sa čudujem, že ten domček ešte stojí. Neviem ako dlho sme si to tam obzerali, pre mňa to bola stará polorozpadnutá barabizňa, ktorá vibrovala pri každom vlaku čo okolo prefičal. Asi by som si na to nevedel zvyknúť a predstava, že tu bývam a vibrujem dňom i nocou ma nelákala…

  Najedli sme sa a odchádzame. Krížom cez trať do lesa po ceste smerujúcej do kopca. Vo vlhkom vzduchu sa krútia chuchvalce hmly a z korún stromov sa ozývajú štebotaví obyvatelia. ” Pozor salamandra! ” rečiem a obchádzam škvrnitého lesného tvora, aby sa mu nič nestalo. Ono sa to nikam neponáhľa, má na všetko čas. Mlok tu nebol sám. Po okolí sa ich motali desiatky. Pokračujeme v stúpaní do kopca a narážame na lesnú studničku s priezračnou vodou. Dopĺňame zásoby vody a pokračujeme na kopec, ktorý končí strmím zrázom. Dole v údolí sa rozplýva hmla a pomaly vidieť i cestu v doline. Pokračujeme chodníkom, ktorý sa neskôr mení na širokú lesnú cestu. Je strašne mokro a v kalužiach na ceste sa mihajú žubrienky. Pred nami sa ukázal pás svetla a ocitli sme sa na lúke. Čačinka tu objavila šípky, ktoré musí pozbierať a tak sa vyvalím do trávy, ktorá ešte nestihla uschnúť od raňajšej rosy.

   Vydriemal som sa dosýta, keď mi zavelili na ústup. Dolu kopcom do dedinky Piteľová pomedzi staré chalúpky sme trocha poblúdili a namiesto železničnej staničky sme sa dostali kdesi na trať. Čo už. Ideme teda po trati. Uši naťahujeme, to aby sme prichádzajúci vlak včas začuli, bo trať tu vedie úzkym rigolom, z jednej strany hora a z druhej násyp krovím zarastený. Našťastie sme akurát vyšli na otvorené priestranstvo, kde pri trati zjavila sa lúka malá a vlak akurát vtedy okolo išiel a my sme sa mali kam uhnúť. Trať sa tu stáča veľkým oblúkom a my si teda cez tú lúčku cestu skrátime. Nakoniec sme zas na koľajniciach a po násype sa dostávame na žel. stanicu Trnavá Hora.

   Odpočívajúc na staničnej lavičke čakáme na vlak, čo nás domov dopraví. Veď kde by bolo najlepšie, ak nie doma?!

P.S. Čo viem, tak železnice o predaji ani počuť nechceli…asi bol iný záujemca , alebo iný záujem … Hradlo Koreň už dávno nestojí …

This entry was posted in Uncategorized. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s