Nočný prepad skautského tábora ´96

    Prišiel horúci júlový piatok. Ľudia na nástupišti autobusovej stanice si utierajú spotené tváre. Akosi tak kráčam po nástupišti, pred sebou vidím postavu v maskáčoch. To bude Masky, ktorá ide na dievčenský tábor. Bacil tu už tiež čaká a tak sa dávame do reči, kým príde zvyšok tlupy. Parta bývalých skautov , ktorí založili trampskú osadu Bernango, naplánovali na dnešnú noc prepad svojich kamarátov v Sielnickej doline, ktorí sú tam teraz na tábore. Pozvali i mňa s Bacilom a my sme si to nemohli nechať ujsť! Na zastávku prichádza náš autobus, keď dobiehajú i Marko, Tono, Amos, Erik a ostatní opozdilci. Je nás do kopy jedenásť a zaberáme pre seba celú zadnú časť v autobuse.

   Na konečnej zastávke v Sielnici vystupujeme a dávame bojovú poradu, ako sa bude postupovať. Kto je smädný – pije … kto hladný tak je. Vzrušenie nad nadchádzajúcimi udalosťami je vysoké a my sa snažíme tlmiť naše hlasy i vášne. Porada skončila . Pokračujeme ďalej do doliny po asfaltke až k brodu pod chatkami. Tu zhadzujeme veci na zem a štyria ideme na výzvedy do vedľajšej doliny , kde je skautský tábor.

    Štveráme sa do kopčiska po stráni až sme sa dopotili pod staré vysoké jedle, ktoré rastú na vrchole kopca, deliaceho dve Sielnické doliny. Jednou vedie asfaltka na Brestovú a v tej druhej zas lesná cesta k poľovníckej chate, pod ktorou je lúka na ktorom sú stany skautov.

“Aha jahody! ” vykríkol ktosi a teraz sa výzvedníci pasú na šťavnatých lesných plodoch. Keď už v celej hore niet jedinej jahôdky, pohýname sa ďalej po hrebeni. Po nejakom čase, ťažko povedať koľko minút uplynulo od nášho maškrtenia, sme zamierili dolu kopcom na opačnú stranu hrebeňa, ako nás čakali naši kamaráti.

    Dávame pozor, aby sme nestúpali po konároch, aby naše hlasy vietor neodniesol ďaleko do doliny a vystríhame sa i prudkých pohybov, aby sme náhodou neboli spozorovaní nejakými zatúlanými skautíkmi, ktorí sa pohybujú po doline. Už sme na lesnej ceste. Chvíľu čakáme a natŕčame uši, či sa niekto neobjaví, alebo niekoho nezačujeme. Ticho. Po jednom prebehujeme cez cestu do hustého pásu krovísk, deliaceho cestu od veľkej lúky.

    Na kraji lúky je vysoká tráva, v ktorej teraz čupíme a zas obozretne čakáme nejaký čas.

” Teraz! ” zaznel povel a my sme sa rozbehli dolu kopcom po lúke smerom k najbližšej hore. Asi po päťdesiatich metroch mizneme medzi stromami a ocitáme sa v koryte Vlčieho potoka.

Lapáme po dychu a snažíme sa zachytiť každý zvuk v lese. Okrem žblnkajúcej vody pod našimi nohami a spevu vtákov v korunách stromov, rozoznávame i radostnú vravu hrajúcich sa detí.

   Kráčame potokom smerom k hlasom. po lesnej ceste  až k pásu kvitnúcich kríkov, ktoré oddeľujú veľkú lúku od ten menšej so stanmi. Plazíme sa v tráve od kríka ku kríku. Asi 100m pred nami sa nachádza tábor . Hogan pozná terén a vedie nás tak, aby sme neboli spozorovaní. V belasých rifliach sme totiž skoro neviditeľní 😀 … Pokračujeme v približovaní do nepriateľského tábora. Skauti našťastie nič netušia a my nepozorovaní ich pozorujeme, ako hrajú volejbal a kričia, ako keby sme im pojedli tie palacinky, čo rozvoniavajú zo skautskej  kuchyne.

     Rozdelili sme sa. Hogan s Dingom idú spodkom a ja s Bacilom sa zas snažíme dostať nad tábor do hory. Sme tu. Tábor máme ako na dlani. Uprostred sa týči stožiar s vlajkou. Pod nami asi 10 metrov je široká cesta vedúca krížom pomedzi stany cez tábor. Hogan dačo na nás máva a asi sme si ani nerozumeli a radšej sa sťahujeme hlbšie do hory. O chvíľu už chalani boli u nás i s uchmatnutou celtou z latríny a definitívne velíme na ústup, kým nás nespozorovali.

      Vraciame sa horou späť k našim čakajúcim kamarátom. Dohodli sme sa totižto, že sa utáboríme pri chate ležiacej asi 3km po asfaltovej ceste, kde by mali táboriť skautky – kamarátky našich kamarátov 🙂 . A odtiaľ o polnoci pôjdeme prepadnúť tábor.

    Lenže dievčenský tábor začína až od pondelka a tak na lúke pod chatou nebolo nikoho, okrem pár skautiek, ktoré si brnkali v chate na gitaru. Chalani do chaty poslali mňa- lebo mňa jediného dievčatá nepoznajú a mám hrať zatúlaného.

Už som dnu a skautky na mňa vyvaľujú okále – evidentne nevzbudzujem dôveru 😀  . Napokon som na nich spustil : ” Ahojte baby… je nás vonka päťdesiat potrebovali by sme prenocovať… ” Ticho … ” Fakt je vás päťdesiat? Žartuješ?! ozvala sa mladá skautka s údivom.

  ” Ale niééé … vonku sú len štyridsiati deviati, lebo ja som tu ! ” odpovedám po dychu lapajúcim dievčatám.

Nakoniec to už vonku chalani nevydržali a vtrepali sa do chaty a mne pokazili romantickú chvíľku 😀 . Baby ich hneď spoznali a smiali sa na tejto situácii dlho do večera.

   Vonku je už tma, miestnosťou sa ozývajú tóny gitary, v kozube praská oheň. Bacil preberá s dievčatami hviezdnu oblohu na vesmírnej mape, Hogan strúha šíp do kuše. Ani sme sa nenazdali a už sú dve hodiny po polnoci…

   Vyšli sme z chaty a chvíľu trvalo, kým si naše oči zvykli na tú tmu. Pomaly sme sa dostali na cestu. Ako húsky v rade za sebou kráčame dole po asfaltke až k miestu, kde nás chalani čakali, kým sme boli na výzvedoch. Každú chvíľu sa niekto o niečo potkne, ozve sa pridusený smiech či nadávka. Kadiaľ cesta vedie dolinou ukazovali len mesiacom osvietené vrcholky stromov. Odbáčame na lesnú cestu. Dvadsať párov kanád dupe po štrkovej ceste, smerujúcej do druhej doliny širokým oblúkom. Nedá sa ísť veľmi potichu v tejto obuvi. Moje a Hoganove rifle v tej tme svietia ako majáky – sme my ale prepadový oddiel! 😀 …

   V diaľke za nami blikajú svetlá Zvolena. Pred nami tma. Vysoké jedle čo lemujú cestu aspoň trochu ukazujú smer ako sa cesta krúti. Postupujeme pomaly, lebo sa snažíme byť čo najtichšie. Baterky síce máme, ale nemôžme ich použiť, lebo ich svetlo by nás prezradilo.

  Už sme asi v tých miestach, kde sme cez deň z hory vyšli na cestu. V tejto tme sa zhodujeme, že radšej budeme pokračovať ešte nejaký čas po nej, než by sme riskovali hluk praskajúcich konárov v potoku kdesi dole pod nami. Dodržujeme od seba mierny odstup, aby sme sa jeden o druhého nepotkýnali. Stačí, že každú chvíľu zakopávame o nerovnosti na ceste.

   Cesta stúpa mierne do kopca, lemovaná na ľavej strane statnými jedľami a na strane druhej čierno čiernym pásom hustých krovín. Nik z nás nerozpráva a počuť len škripot skaliek pod nohami  a ťažký dych ľudí, namáhavo kráčajúcich tmou. Zastavujeme. Už nie sme ďaleko od tábora a tak sa dohadujeme kto s kým a kade pôjde.

   Prvá skupinka odišla. Chvíľu čakáme a načúvame. Ich kroky na počudovanie zanikli už po pár sekundách. Nebude to teda až také zlé. Vyrážame teda i my. Pred nami je posledných päťdesiat metrov a sme pri cieli. Jedna skupinka ide spodkom a my zvyšní zas vrchom k táboru. Úloha je jasná- ukradnúť oddielovú vlajku. Ja ani neviem kde je, lebo na stožiari isto nie. Chalani sú bývalí skauti, tak hádam vedia kde hľadať. Vidíme stany. Potichu sa vkrádame medzi ne do tábora. V stanoch sa mrvia decká, vetrík pofukuje a mesiac sa snaží svietiť, aby sme všetky šnúrky na stanoch neodkopali.

   Moje bledé rifle sa mihli v mesačnom svetle. Oproti sa v tme ozvali tiché hlasy. To skautská stráž spozorovala záblesk mojich gatí, ale nevedeli čo to bolo. Dohadujú sa. Zakrývam si inak sa nehýbajúc nohavice bundou. Zrazu jeden z nich zapálil baterku. Našťastie veľmi nešikovne a najprv sa oni oslepili, kým lúč svetla nasmeroval na mňa. Toto som využil  a skočil som za stan. Stále sa dohadujú . Bacil leží vedľa jedného stanu a čaká. Nakoniec stráž vyhlásila poplach a zo stanov povyskakovali poobliekaní skauti a obsadzovali strategické miesta. Nie je možné, aby sa tak rýchlo obliekli a neverím, že oblečení spia mimo spacákov… museli niečo tušiť. My sme  sa okamžite stiahli do hory nad cestou. Stojím za stromom, ktorý ani nie je hrubší ako ja a rifle si kryjem ihličkovou bundou.” Mňa nechytíte ” – vravím si. Na ceste podo mnou zastal skaut. Svietil baterkou do hory, ale i tak medzi stromami toho veľa vidieť nie je. Volá kamarátov, ale tí si ho nevšímajú a splašene pobehujú sem a tam. Pomaly sa presúvam od stromu po strom hlbšie do hory. Nado mnou sa niečo pohlo. Zaprašťali konáre na zemi od ťažkej váhy… snáď nie medveď 😀 . Prikrčím sa a snažím sa v tej tme niečo rozoznať. Nemám šancu, je vôbec zázrak, že som si ešte nerozbil nos o stromy.

   Na ceste sa mihlo sedem postáv a utekali smerom k maringotke pri ktorej sme sa mali po akcii stretnúť, zaparkovanej poniže pri studničke. Netuším, či sú to naši . Ja sa pomaly posúvam krytý horou asi pol hodinu. Na lúke sa to ukľudňuje. Vychádzam na paseku a padám k zemi. Jama po vývrate, ktorú som nevidel ma pohltila. Nado mnou zas niečo zaprašťalo. Ono to postupuje systematicky spolu so mnou. “Dúfam, že sa tiež vtrepeš do diery! ” – šomrem si pre seba. Predieram sa malinčím a vonku na lúke sa brieždi. O chvíľu je i v hore ako tak svetlo a už rozoznávam jednotlivé stromy pred sebou a nemusím ísť podľa hmatu.

  Tu sa dolinou ozval zas ruch – to objavili skupinku našich, čo sa snažili dostať do tábora zospodu. Celý tábor sa tam vrhol a ja spokojne nikým nevidiac som zišiel k maringotke a schoval vo vysokej tráve. Trvalo asi 10 minút, keď sa pri maringotke ozvali hlasy. Rozpoznal som Bacila s Dingom a ozval som sa heslom: ” brum brum ” . To oni postupovali horou ponad mňa a nevedeli, čo to praští neďaleko nich, keď som sa ja presúval. Nakoniec sme tu už všetci a vraciame sa na chatu, kde máme veci. Plán nevyšiel. Ale hlavy plné nových zážitkov nám stačia. Uťahaní, ale už za svetla ulíhame do spacákov a kolo obeda sa vezieme autobusom do mesta.

 P.S. Rifle nie že len dobre vidieť v tme, ale dokonca i priťahujú kliešte … teraz ich dolujem ihlou z nohy…

This entry was posted in Uncategorized. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s