Dušičky, alebo ako Drsňák – mlátička, Rolfa zo senníka ťahal.

   Už svitá, keď vystupujeme v Harmanci niekde pri papierňach z autobusu a pokračujeme chladným ránom sychravou dolinou. Okná na domoch, popri ktorých kráčame, sú tmavé a nikde ani živáčka. Rolf hľadá otvorený obchod, lebo so sebou ani chlieb nemá poriadne. Je to márne … sú Dušičky a tak je všetko pozatvárané.

   Míňame kolibu a následne odbočujeme popod železničnú trať. V bujných lopúchových porastoch hučí bystrina. Všade je mokro a vlhko a chlad novembrového rána zalieza za nechty. Kamaráti Rolf s Markom ( Drsňák – mlátička – čo všetko zvládne ) kráčajú len v košeliach, hoci ja s Bacilom znesieme v pohode i maskáčové bundy. Vyštveráme sa k tunelu, na ktorom dodnes vidieť stopy po guľkách z guľometu ešte z čias SNP. Chvíľu tu oddychujeme a načúvame, či z čierneho otvoru tunela neprichádza vlak.

    Pokračujeme ďalej po ceste do údolia a pri jednej starej búde sa skladáme a púšťame sa do konzerv z batohov a doplňujeme potrebné kalórie. Nakoniec Rolf z batohu vyťahuje mandarínky, že toho má kilo a tak teraz šúpeme a šúpeme. Keď už sme všetky zjedli, nahadzujeme na chrbty naše USky a už zas ideme. Popri potoku a niekedy i cez neho stúpame úzkym mokrým chodníkom. Trsy lopúchov a papradí zmáčajú naše nohy rosou.

Je ticho, ani vtáčika nepočuť, len my šramotíme na skalnatom chodníku. Míňame ceduľu

 ” Túfna ” .

    Pokračujeme ešte chvíľu, zadýchaní v strmom teréne a dobiehame Marka s Rolfom, ktorí nás na kuse predbehli a teraz čakajú, kým sa k nim doplazíme. Nad hlavami vo svahu sa týči vápencové bralo s veľkým portálom jaskyne. Zhodili sne torny na mokrú zem a začali sa šplhať ku skale. Niekedy i po štvornožky. Menšie otvory si nevšímajúc, smerujeme k majestátnej klenbe jaskyne. Ako vo veľkej kamennej bráne zíva čierny otvor. Už sme dnu, ale naše slabé baterky nepostačujú a tak sa len okolo vchodu moceme.

   V jednom výklenku si visí netopier a vôbec mu nevadia naše mizerné svetlá. Všade kvapká voda a steny sú úplne mokré. Vápenec, čo odnáša voda, sa po stenách ukladá ako konopné laná vo všelijakých spletencoch zdobiace steny jaskyne. Vyšli sme z jaskyne a pokračovali popri skale doprava, kde sme objavili  skalný previs i z ohniskom.

   S batohmi na chrbte už zas kráčame ďalej chodníkom. Potok zmizol a nastalo úplné ticho. V lese vždy počuť aspoň sýkorky, ale tu nič. Vyšli sme z lesa na lúku a mokrou trávou pokračujeme po chodníku. Naša karavána je rozdelená na dve dvojice, a ja s Bacilom len sledujeme, ako sa mládež vpredu stále vzďaľuje. Pomaličky držíme smer a chalani nás vždy trocha počkajú. Chodník sa zmenil na skalnatú širokú cestu. Pokračujeme po nej stále do kopca, zákrutu za zákrutou. A tu vedľa cesty v tráve leží sneh. Krásny čerstvý, ideálny na guľovačku! ” Fíííí” letí prvá guľa a ostatné na seba nenechajú dlho čakať. ” Pozor auto! ” zakričí zrazu Marko a my uhýbame bokom, kým tá červená Felícia neprejde. Za sedlom začala cesta klesať, mierne, ale klesať. V diaľke pred nami sa vypína Krížna. Cesta sa stočila doľava a na protiľahlom svahu ju vidíme ako zas stúpa. ” Bože! ” šomrem si pre seba… ” toto nemá konca? ” … Začína mrholiť a tak si obliekam i s Bacilom bundy, čo sme pri stúpaní lesom zo seba zhodili, aby sme sa veľmi nespotili. Asi po 15 – tich minútach už vidíme chatu na Kráľovej studni. Vybehli sme po schodoch do reštiky a za stolom posadaní čakáme na obsluhu.

    Prišla … nohy až po zem, suknička správnej dĺžky. Aj na únavu sme zabudli 😀 .

” Štyri čaje, jednu praženicu a mne pečenú klobásu… “, vyriekol som zdvorilo. Marko s Rolfom sa opýtali, že čo by stál hrniec vriacej vody… ” Nič” odpovedala servírka s úsmevom a doniesla im ten hrniec. Chlapci do vody nahádzali varné sáčky s ryžou a keď bola uvarená, zamiešali to spolu s nejakou zaváraninou a už jedia. Za chvíľu sme sa i my dočkali… vyfasoval som bloček na 71 Sk. ” Do- pr- de- le ” pomyslím si v duchu… ono tak nejako stál lístok rýchlikom do Prahy 😀 .

    Stúpame v hustej hmle do kopčiska. Za chvíľu začal fúkať ľadový vietor a ako sme sa dostali do oblakov, už sme nič nevideli. Mráz na nás udrel plnou silou. Kapucne na hlavu a šatku kolo krku, nech nám vetrisko nesfúkne kryt z hlavy. Pod nohami všade sneh. Všetko sa belie, biely prašan lieta vodorovne v tom vetre. Ideme… kam? Namojdušu neviem, ale chalani to vedia. Snáď…

    Markovi zamrzli okuliare, ale i tak s Rolfom pokračujú iba v košeliach. Vošli sme do lesa. Vietor ustal a aj sa citeľne oteplilo. Tu je snehu pomenej. Mrholí. Všetko okolo je mokré a pre hmlu ďaleko nevidíme. Chodník zmizol a my klesáme dolu svahom po napadanom lístí. Nohy bolia od neustáleho brzdenia v tom strmom svahu. Stále prší. Tu sa dolina začala zužovať a medzi stromami sa objavilo bralo. Stojíme a oddychujeme. Bralo tvorí akýsi previs, vedľa ktorého vyviera potok. Popri tom potoku pokračujeme dole svahom.

    Zaháňame smäd vodou z potoka a pokračujeme v našom putovaní napadaným lístím. Zrazu sa potok zarezal do úžiny a my musíme raz preskočiť na jednu stranu a potom zas na druhú stranu, aby sme mohli pokračovať. Všade popadané vývraty. Niektoré prelezieme, ale väčšinu podliezame. Krásna priezračná voda potoka sa prediera cez skaly, vyhlbuje koryto, preskakuje kamene, unáša konáre a omýva popadané kmene stromov. Čím ideme ďalej, tým je tok prudší a hlučnejší. Po oboch stranách rastie pár stromov, za ktorými sa týčia skalné bralá rôznych tvarov. Sú rozoklané, špicaté, naklonené a vysoké. Na ich vrcholoch rastú stromy, ktoré sa nebezpečne nakláňajú cez okraj skaly. Je to divočina ako zo sna. Z toho najkrajšieho sna. Táto podmanivá nádhera potláča silnú únavu tela a núti ho pokračovať ďalej. Kamene pod nohami sú mokré a klzké, a v kanadách obzvlášť. Ak stúpiš vedľa, máš nohu nad členky zaborenú do blata, alebo ti noha zmizne pod hladinou potoka. ” V takej čírej vode sa nedá odhadnúť hĺbka ” rečie Bacil, a my sa smejeme, že v kalnej vode je to isto jednoduchšie 😀 .

   Klesáme ďalej. Je tu šero. Potok naberá na šírke a len tak ho preskočiť už nie je také jednoduché. Tu Marko na jednom strome našiel jelení zhod. Taký zvláštny – viac plochý ako okrúhly a na koncoch už chytá zelenú farbu. Musí tu ležať dlhšie. Terén sa trocha zlepšil a už sa dá popri potoku ísť po lístí, aj keď na niektorých miestach je to dosť zradné, lebo sa pod ním hocikedy skrýva blato. Preliezame ďalšie vývraty a vidíme, ako sa potok skrútil najprv napravo a potom prudko naľavo a zmizol za skalou. Vodopád! Rolf pokračoval korytom potoka a my ostatní sme sa vyštverali na skalu, ktorá tvorila stenu úžiny a cez ňu skalnou rozsadlinou sa súkame dole. Voda sa pení a rúti sa ďalej svojím korytom. Netrvalo dlho a objavil sa ďalší vodopád. Tento krát padá kolmo dole asi 3 metre a ďalej tvorí kaskády. Cez štrbinu v skale sa snažíme zísť. Bacil za mnou uvoľnil skalu, ktorá ma trafila do členka a zmizla kdesi za zákrutou, kde pred chvíľkou prešiel Marko.

   Dookola pomedzi ihličnany sa vypínajú bralá skalného mesta. Aký malý kúsok z neho vidíme odtiaľto zdola. Intenzita svetla klesá. Čas pokročil. Dolina sa pomaly rozširuje a my sa predierame  ihličnatou mladinou. Tu sa na protiľahlom svahu medzi stromami zjavila črieda jeleňov. Statný samec si nás na zlomok sekundy premeral a potom i so svojimi laňami zmizol v hustom lese. Po oboch stranách širokého potoka rastie tráva, ihličnaté stromy majú sýtozelenú farbu. To všetko sme začali vnímať, keď sa do doliny dostalo kúsok denného svetla. Cez potok sú z brvien urobené mostíky, ktoré aj využívame, aby sme potok pár krát prekročili zo strany na stranu.

    Nad hlavami nám krúži dravec. ” Aha kačka! ” vraví Marko a všetci sa smejeme. Teraz dolina tvorí akúsi lúku, do ktorej vyúsťuje ďalšia dolina, lemovaná vysokými stromami. Pod našimi nohami sa váľajú veľké lopúchy sčernené hnilobou. Lopúchy sprevádzajú tok potoka skoro po celý čas. Posledný mostík cez potok je polorozpadnutý. A tak- po jeho zvyšku sa snažíme dostať na druhú stranu. Brvná sa prehýbajú pod našou váhou.

   Skladáme sa pri senníku. Denného svetla je pomenej. Na ceste pri potoku si varíme večeru .

Polievku, ryžu, čaj a neskôr už po tme kávu a puding. Každý sa snaží zásoby zredukovať na minimum, aby to zajtra nemusel ďalej niesť. Začalo pršať dosť husto a preto sme vliezli do senníka. Vyrovnali sme trocha seno a na celty sme hodili spacáky. A tak, teraz pri baterkách, popíjame v suchu kávu a k tomu puding z ešusa. Debatilo sa do noci. Po streche senníka tečie prúdom voda  a s čľapotom dopadá do mokrej trávy. Šuchot v sene naznačoval, že sú tu myši.

 Ráno sme sa každý zobudili inde ako sme spali, lebo poddajné seno s nami cestovalo sem a tam. Vonku ešte stále prší . Bacilovi myši v noci ochutnávali keksíky a teraz na ne nadáva. Po siedmej hodine prestáva pršať. Vyliezame zo spacákov a balíme. Popri raňajkách ešte každý vyrozpráva svoju nočnú story, ako sa mu spalo a ja vyskakujem zo senníka.

   Ako čakáme pred senníkom na Rolfa, kým sa zbalí, v diaľke uvidím postavu s dvomi jazvečíkmi. Urgujeme Rolfa, aby už vyliezol. Lesník nás zbadal a nemieril si to priamo k nám. Marko to už nevydržal a vytiahol Rolfa zo senníka i s vecami. ” Čo vy tu robíte?! ” začal milo pán v zelenom. Strkám mu do ruky mapu, že sme poblúdili a nech nám ukáže kde sme. Milý pánko kedysi slúžil na Borovej Hore a keď videl moju domovenku na rukáve, dal sa s nami do reči. ” Vy trampi by ste mali ísť príkladom… ” dal ešte pokus o nejakú výčitku, ale nakoniec sme všetci uznali, že to nemá zmysel. V noci strelil jeleňa a poprosil, či by sme cestou nezastali v horárni, aby po neho poslali auto. Tak sme sa rozlúčili a pokračovali cestou, ktorú nám lesník ukázal na mape.

   Lesná cesta sa krúti hlbokou dolinou. Lemovaná starými smrekmi i jedľami. Na svahoch, porastených zmiešaným lesom, stúpa opar po nočnom daždi. Po nejakej chvíli- bolo to dosť dlho čo sme od senníka odišli, sme vedľa cesty našli ležať telo jeleňa. Vyvrhnutý, bez nôh a hlavy ležal v jarku. Smutný to pohľad na to kedysi majestátne zviera. Jeho posledný rev zanikol v šumení stromov nad jeho hlavou . Pokračujeme ďalej. Dolina vyústila na asfaltovú cestu. Ideme… dlho predlho ideme. Nadávam na kanady, ale nejako to už vydržím. Už ani nevnímam hukot potoka ukrytého kdesi v lopúchoch poniže cesty.

   Nestretli sme ani živú dušu. Asfalt nemal konca kraja a kľukatil sa hlbokou tmavou a vlhkou dolinou. Kdesi v diaľke počuť zvuk cirkulárky, ktorý sa odráža od svahov lemujúcich cestu. Nakoniec sme k domom prišli. Boli to dve horárne a pri jednej chlapi chystali drevo na zimu. Odovzdali sme odkaz – neboli nadšení, že majú po niekom mŕtvoly zbierať a aj nám by sa iste niečo z tej zloby bolo dostalo, keby sme neodišli. Natrafili sme na odbočku na zrúcaninu hradu a teraz stúpame na kopec na ktorom stojí. Na rozpadajúce sa nádvorie aj slnko začalo svietiť a tak sme to využili a naobedovali sa. Do dediny to už nebolo ďaleko a príchod autobusu, ktorý nás odvezie domov sme vyčkali v pohostinstve na čaji s rumom…

  Tak sa skončilo dobrodružstvo v divočine s Markom a Rolfom z T.O. Bernango. Poznal som krásny kus kraja na ktorý nikdy nezabudnem. Ani na skvelých ľudí, ktorí boli so mnou. Tak hlboko to mám vryté v srdci!

This entry was posted in Uncategorized. Bookmark the permalink.

2 Responses to Dušičky, alebo ako Drsňák – mlátička, Rolfa zo senníka ťahal.

  1. Willy píše:

    Dík za krásné vzpomínání a k tomu ještě ty černobílé fotky – PARÁDA!

    Páči sa mi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s