Ako si Bacil myslel, že je snehová vločka…

   Začalo to tým, že nám Bobi odkázal, že ho s nami žena nepustí. Prinieslo nám to šťastie, lebo už neprší a aj teplo začalo byť. Keďže som s teplom nerátal, tak so sebou nič letné na oblečenie nemám. Vo vestibule železničnej stanice je našťastie chládok, hoci je plný ľudí čakajúcich na svoj vlak. ” ZZZZZZZZZZZZ “- prešla popred nás tetka so strojom na umývanie podlahy. Prišiel už i Bacil s Majkou, ktorých sme čakali a hľadáme si miesto vo vlaku do Košíc. Vyzerá to tak, že sa všetci rozhodli cestovať našim vlakom, lebo je strašne preplnený, no nakoniec sme našli kupé s tromi študentmi a prisadli sme si k nim. Problém bol, že okno na kupé sa stále zatváralo – neostalo otvorené a bolo nám strašne horúco. Nakoniec si Bacil z halenky vytiahol šnúrku a ja som madlo okna tou šnúrou uviazal o páku kúrenia. Zavial k nám čerstvý vzduch…

   Z rýchlika vystupujeme v Plešivci. Hneď za stanicou je hotel a vo výčape naberáme vodu.

Teda chceme vodu a tak sa milej unudenej pani za pultom pýtam, či by nám ju nabrala do bandasky. Oči na mňa očila … ” nem értem ” – vypadlo z nej do sály . Mne padla sánka, netušiac, že Maďarská hranica je za kopcom a dosť ma to tu prekvapilo. Ja maďarsky viem, ale už len z princípu som ju nepoužil. ” No keď nerozumiete, tak nerozumiete… ” – odpovedám jej a idem rovno za pult k tečúcej vode a už ju napúšťam do bandasky. V očiach mala sprvu paniku, ale keď videla čo robím, tak sa upokojila a pousmiala. Ona vážne nerozumela slovensky. Ako ospravedlnenie za prepad som sa pri odchode pozdravil ” Viszlát ” .

   Asfalt rozpálený od prudkého slnka nás spaľuje, ako kráčame do dediny, hľadajúc turistickú značku vedúcu na Silickú planinu. Majka s Bacilom sa povyzliekali do kraťasov, ale ja okrem dlhých rifiel a jedného trička s krátkym rukávom nič iné nemám a tak sa v tom parím. Značku sme našli a už po nej kráčame jedným milým ľuďom cez dvor. Pes ktorého majú, je uviazaný na správne dlhej reťazi, aby prechádzajúcich turistov nedosiahol, keď prechádzajú popri ňom.

Vošli sme do lesa a sotva viditeľnou cestou pokračujeme v našej púti. V lese je chládok a kráča sa v ňom lepšie ako po dedine. Bacil ma pustil dopredu, lebo neznáša pavučiny a ja som ich cestou odstraňoval. Všade poletuje dotieravý hmyz. Kdesi v diaľke hučia fičiace autá na hlavnom ťahu do Košíc a vtáky v korunách stromov sa ich snažia prekričať. Z konára starého stromu nás pozoruje veverička. Podľa stavu chodníka tadiaľto veľa ľudí nechodí. Z lesa vychádzame na štrkovú cestu a slnko sa do nás neľútostne oprelo. Asi o pól hodinku sa dostávame na lúku a popri lese schádzame k potoku, kde sa ochladzujeme. Nad potokom sa nachádza Gombasecká jaskyňa a od nej počuť hlasy ľudí. Sadáme si do chládku bokom od húfu turistov z Maďarska i Poľska a zaháňame hlad donesenou slaninou. Všetko je tu pozatvárané a tak si ani malinovku človek nemá kde kúpiť.

   Popri chatkách, popri wécé ,ďalej sa mi ísť už nechcé. Úzkym chodníkom začíname stúpať hore na planinu. Pot zo mňa tečie prúdom, ledva lapám po dychu v tej horúčave. Našťastie kráča predo mnou Čačinka a tak sa odreagovávam pohľadom na jej kymácajúci sa zadok v kraťasoch. Sem tam sa v lese ozve zvuk auta. Asi cesta na planinu nebude ďaleko. Úplne vypotení sa ocitáme pri horárni. Tu odbočuje značka k Silickej ladnici. My s Čačinkou sa skladáme v chládku autobusovej zastávky, kým Bacil s Majkou išli naľahko pozrieť ľadovú jaskyňu. Driemem v chládku- čo viac mi treba? Prefrčali okolo cyklisti, ktorým by nerozumel ani Slovák a ani Maďar. Začal pofukovať príjemný vetrík. Neviem koľko som driemal ,ale už sa výletníci vrátili a rozmýšľame čo s načatým dňom. Z cesty odbáčame doľava po zelenej tur. značke. Došli sme nakoniec na peknú lúku s ohniskom, kde si opekajú dobroty tí cyklisti. My pokračujeme nezáživným lesom ešte asi hodinu, ale pekný kúsok zeme, kde by sme prečkali noc sme nenašli a tak sa vraciame na lúku. Už tu niet nikoho a preto staviame stany a rozfúkame neuhasený oheň. Posedeli sme pri plamienkoch do tmy.

  Celú noc do nás štekali srnce, ale rána sme sa dočkali. Navarili sme čaj a spravili raňajky. Popri balení sme prebrali plán, že nepôjdeme tou trasou ako včera a vrátili sme sa naspäť k horárni a po žltej značke pokračujeme k Silickej ľadnici. Všade dookola je oplotený les a cesta vedie popod obrovské ihličnany. Nad hlavami nám preletujú vtáčiky, ale čo boli zač veru neviem. Motýle nám vzlietavajú spod nôh ako kráčame a v korunách stromov šantí vetrík. Nakoniec po štrkovom chodníku prichádzame až k ľadovým cencúľom Silickej ľadnice. Z vysokej klenby jaskyne visí ľad a odkvapkávajúca voda mrzne v tmavej hĺbke jaskyne. Schádzame dolu až k zábradliu. Je tu príjemný chlad a svieži vzduch. Nakoniec preliezame zábradlie a schádzame až pod previs. V strede jamy sa tvorí ľadový jazyk miznúci v čiernom otvore jaskyne.

   Trochu dlhšie hľadáme turistickú značku do Silice, ale nakoniec sa to podarilo a odchádzame. Chvíľu ideme na otvorenom priestranstve, ale nakoniec sme zas v lese a za pol hodinku prichádzame do Silice. Pýtam sa prvého človeka , ktorého stretáme, že kde tu majú pohostinstvo. Krúti hlavou, že mi nerozumie. ” Krčmu ” – spustím na neho a suchá slina mi odkvapla z pier na zem. Porozumel. Ideme teda podľa odporúčaní dedinou a naozaj. Pred nami stojí dvojposchodový komplex- dole obchod a hore krčma. Vyleteli sme rýchlo hore po schodoch a objednali čapované! Uvelebili sme sa na terase, kde príjemne prefukovalo. Vedľa pri stole sedia trampi z Česka. Posedeli sme hodnú chvíľu až nakoniec sme zdvihli kotvy a odchádzame. Nachádzame červenú značku a už míňame v dedine posledný dom a smerujeme k Jašteričiemu jazeru.

   Sklamanie bolo, že tam vlastne žiadna voda nebola, len bahno a rákos okolo. Tešili sme sa, že sa okúpeme, ale keďže nič z toho nie je tak kráčame ďalej prašnou cestou a slnko praží a praží. Bacil vpredu s ueskou na chrbte tančí, podskakuje a spieva: ” Som snehová vločka … som snehová vločka! ” . Neviem či mu je chladnejšie, keď si toto nahovára 😀 . Dúfam, že nedostal úpal . Značka sa nám stratila kdesi na lúke. V diaľke sa objavil posed a tak zamierime rovno k nemu a v chládku pod stromami sa skladáme. Vyliezam na posed a uprieram zrak do diaľky. Kdesi tam na juhovýchod zbadám strechu chatky a vetrík privial hlasy ľudí. V chládku stromov sa najeme a doplníme tekutiny. Krajina je tu otvorená, mierne zvlnená. Belavé kamene trčia z trávy, ako porozhadzované korálky. Pokračujeme smerom k tej chate čo som videl z posedu. Značku zatiaľ nevidíme a tak kráčame po trávnatej ceste lemovanej kroviskami dole briežkom k ľuďom. Asi o dvadsať minút už sme pri chate, kde si rodinka robí piknik. Kašlú na nás, ale od chaty vedie skoroasfaltová cesta a púšťame sa po nej. Asi o 500 m ďalej zbadáme na strome značku. Super. Cesta vedie lesom a je tu príjemný chládok. Ani nie o hodinku už stojíme na rázcestí, kde sa rozhodujeme kadiaľ pôjdeme. Odbáčame teda doľava a pokračujeme po zelenej značke. Majka sa sem – tam po niečo zohne a odtrhne nejakú tú rastlinku. Robí to po celý čas ako ideme. Nedalo mi to a tak z nej vábim informácie. Robí si vraj herbár a tak si trhá exempláre.

   Vyšli sme z lesa na veľkú lúku. Hneď na kraji hory je sklad vyťaženého dreva a my si sadáme na poukladané kmene stromov a oddychujeme. Na mape je trocha ďalej po značke kreslený prameň. Dvíhame preto kotvy a pokračujeme chodníkom po lúke. Asi po pol hodinke prichádzame na rázcestie. Prameň tu nie je. Vody nemáme dostatok a toto zistenie nás nepotešilo. Keďže je dosť pokročilý čas schádzame z chodníka na lúku a na rovnom mieste staviam stan. Bacil behá po okolí a Majka si začala niečo čítať. So súmrakom prileteli komáre a poriadne nám strpčujú život. No nič! Zapaľujeme oheň a za chvíľu máme od bodavého hmyzu pokoj. Je tma. Majka stále číta. Možno len blafuje, lebo v tej tme nemôže nič vidieť 😀 . Zaliezame spať. Bezoblačná nočná obloha sa trbliece striebornými hviezdami.

  Je ráno. Minuli sme poslednú vodu na čaj. Ráno padla riadna rosa a teraz sušíme veci na slniečku, kým ich zbalíme do torien. Odchádzame. Pri rozcestníku odbáčame po žltej značke z planiny do Krásnohorskej dlhej lúky. Prudké klesanie zmiešaným listnatým lesom sa síce nepáčilo lýtkam, ale inak bol zostup príjemný pod korunami stromov. Peklo nastalo v dedine. Zisťujeme, že odtiaľto v nedeľu nepremáva žiadny autobus. Šúchame nohami po rozpálenej asfaltovej ceste bez možnosti úniku spaľujúcemu slnku. Do úmoru! Vychádzame na hlavnú cestu a po krajnici sa plazíme do Krásnej hôrky. V motoreste dopĺňame tekutiny a ja som si dal najdrahšiu praženicu na svete, akú so kedy videl. Z posledných síl si sadám na lavičku na autobusovej zastávke. Cestovný poriadok niekto otrhal z tabule a tak ani netušíme, či nám niečo pôjde, alebo nie. Kanady mi zničili nohy a tak som rozhodnutý, že som ich mal posledný krát na nohách na vandri. Bacil chce ísť na hrad, a ak chvíľu na seba vrčíme, lebo ja nikam nejdem.

    Majka nakoniec vybavila v neďalekom dome odvoz do Rožňavy. Tam chytáme spoj domov. Autobus je síce preplnený, ale aspoň sa vezieme s batohmi na kolenách…

This entry was posted in Uncategorized. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s