Hrebeňovka …

   ” Už by aj bolo ísť… ” – šomrem si popod nos a očkom hodím smerom na nástenné hodiny. Slnko je už vysoko a príjemne hreje. Zazvonil zvonček pri dverách – a tu je to zaujímavé, lebo zvoncom väčšinou všetko končí a my ním vlastne iba začíname! Otváram dvere, za ktorými sa škerí Jano, sused, vodák čo sa po dlhom čase odhodlal so mnou kráčať po suchej zemi po lese. Síce teória bola, že sa na kopec vyškriabeme po bývalej zjazdovke ( dnes po nej už niet ani stopy, zarástla mladinou a stožiare lyžiarskeho vleku už zberači do šrotu odniesli ) , ale pod kopcom sme plán prehodnotili a kľučkujeme lesnou cestou na hrebeň. Pot skropil naše čelá i telá a pomaly kráčame pod váhou batohov. Pohľad na Jana ma teší, veď najlepšia radosť je škodoradosť 😀 . Lapá po dychu a uši mu na hlave pulzujú až víria prach, ako mu srdce prudko búši pri námahe. Aj farbu zmenil do červena… Oddychujeme.

   Zhodili sme batohy na zem. ” S tebou budem musieť chodiť častejšie ” – hovorím …

” Pri tebe nemám komplexy, že nevládzem a ostatní ma musia čakať ” – pokračujem v debate.

Jano sa len zasmial a tým zo seba vydýchol posledný zvyšok vzduchu čo v pľúcach mal. Dopĺňame tekutiny. Hore na hrebeni fúka studený vietor a tak sa človek ani vyzliecť nemôže, hoci je spotený ako myš. Nad zjazdovkou Janovi zas došiel dych a teraz vyťahuje cigaretu . Všade je ticho a ani chrobáčika nevidieť. Práve začala jar, teda aspoň podľa dátumu v kalendári. ” Ešte je na hmyz chladno ” – hovorí Janči a z úst vyfukuje kúdol dymu. Biely . Asi má poškodené tesnenie hlavy motora, alebo mu pľúca dobre nespaľujú 😀 . Ako to vyriekol, preletel popri nás čmeliak a pristál na pľúcniku vedľa chodníka, kde už nektár zbierali jeho kamaráti. Všade naokolo je veľa obhorených stromov- asi tu vyčíňal požiar a ich sčernené pahýle kmeňov tu trčia zo suchej trávy. Pod jedným stromom stojí obrovské mravenisko lesných mravcov. To isté popri ktorom sme kedysi i s malým synom išli a mravce si ho pomýlili s chrobáčikom a chceli ho do mraveniska odniesť 😀 . Jano zastal a pozerá, ako mravce usilovne opravujú svoju ” malú horu ” . ” Chceš sa nechať zožrať? ” pýtam sa ho a ukazujem na jeho kanady, ktoré sú posiate veľkými čiernymi mravcami.

   Ako sme vošli medzi stromy, ktoré rástli hustejšie pri sebe, oteplilo sa. Batohy na chrbte prestali tlačiť a my už ani nevnímame, že ich máme. Načali sme tému budúcnosti našej krajiny a zloženia obyvateľstva etnikami. Jano- Slováčisko mi hneď vytkol, že kým on má jedno dieťa, tak ja Maďar mám deti dve! Usmial som sa, že z mojej strany Slovensku nič nehrozí. ” Pozri ” – vravím mu … ” Moja žena je Slovenka, takže ak vezmeme do úvahy, že jedno dieťa je jej a druhé moje, tak mám i ja len jedno dieťa ! ” … Jano uznanlivo kýva hlavou, že logiku to má a tom prípade nastala vlastne rovnováha a vesmír sa nevychýli zo svojej dráhy … Kráčame asi hodinu a pól, terén sa príjemne vlní po celý čas. Míňame ležovisko diviakov v starom bukovom lese. V sedle je porast preriedený a do nás sa okamžite oprie jarné slnko. Schádzame z hrebeňa. Narážame však na húštinu, ktorú sa snažíme obísť východným smerom. Celý svah je posiaty balvanmi, na ktorých rastie mach. Skladáme batohy z pliec a Jano si zapaľuje cigaretu. Asi aby mu toľko čerstvého vzduchu neuškodilo 😀 . Pokračujeme ďalej po vrstevnici. Svah tu mizne za horizontom a my zisťujeme, že sme narazili na skalisko. Strmý zráz nám zahatal cestu. Musíme to obísť. Ak to takto pôjde ďalej tak sme o chvíľu v Detve 😀 . Podchvíľu sa nám spod nôh odgúľa kameň, potom sa Janovi na konári šmykne kanada a hneď na to ma do oka trafí konár akéhosi kra. Ako je nám len dobre… Našťastie sme narazili na starú lesnú cestu. Vľavo pod cestou sa svah zmiernil a rastie tu hojne vrbina. Pokračujeme z cesty chodníkom, čo tu vyšľapala zver a prichádzame k potôčiku, ktorý raz preskočíme na jednu stranu a potom na druhú. Z neďalekej liesky sme si odrezali každý jeden ražeň na opekanie. Nemusíme potom hľadať, keď sa utáboríme.

  Vyšli sme na čistinku, za ktorou rastie hustý borovicový les. Zmeníme kurz na severovýchod a pomedzi borovice kráčame – no predierame sa, asi ešte pol hodinku. Sme tu. Preskakujeme potok a otvárame bránku na osadnom fleku Mločia Mláka. Totem, ktorý sme minulý rok s deckami vztýčili, prežil zimu. Vyčistili sme ohnisko a zapálili oheň. Nanosili sme drevo na celý deň i noc a z neďalekého prameňa i dosť vody na čaj. Aj ražne si prišli na svoje. Nakrájali sme slaninu- každý po svojom, ale výsledok je rovnaký- pohryzená slanina 🙂 .

   Keď sme pojedli čo sme napiekli, dali sme variť vodu a čaj. Debatujeme, žartujeme. Pomaly osycháme, hoci sme riadne spotení boli. Na oheň nešetríme drevom. Potrebujeme pahrebu na pečené zemiaky. Janči vytiahol stan. Taký plastový, moderný, čudných tvarov. Ja som odrástol na starých plátenných áčkach. Pomohol som pozapichovať kolíky do zeme, lebo bezo mňa by tá futuristická vec iste nestála 😀 . ( Hej viem, dnes je to bežný tvar i konštrukcia stanov, ale vtedy som sa s tým stretol prvýkrát ). Neónové šnúrky, ktorými je stan ukotvený k zemi, slúžia hlavne na to, aby sa každú chvíľu niektorý z nás o ne potkol, lebo ich vidno ešte menej ako biele…

  Zahrabávame krumple do žiariacej pahreby. Aj očká nám žiaria, ako sa na ne tešíme. Lavičky, na ktorých sedíme, sa začínajú kymácať. Asi by ich bolo zas opraviť. Jano strieda jedno miesto za druhým, ale dym, pred ktorým uniká, ho vždy dostihne. Zemiaky už rozvoniavajú a tak ich vyhrabávame z popola. Pred sebou čierne hrudky pečenej dobroty, berieme do rúk soľničku a už si pochutnávame blažene na horúcej dobrote. Ochladilo sa. Prikladáme na oheň. Je tma. Očíme do blikajúceho ohňa a ticho sa rozprávame. V skoro holých korunách stromov nad našimi hlavami šumí vietor. Ideme spať.

   Ráno vtáky robili taký randál, že aj Jana zobudili. A toho veru ani budík ráno zobudiť nezvykne! Ale najgrotesknejšie bolo, keď vyskočil zo stanu s obutou jednou kanadou a druhú len v rukách 😀 musel rýchlo tam, kam i páni peši chodia… Prestavili sme si hodinky na letný čas a hneď bolo zrazu pol siedmej. Rozfúkal som pahrebu a uvaril čaj. Na raňajky sme si uvarili i polievku. Zamračilo sa. Aj ostalo citeľne chladnejšie ako včera. Keď preschol stan a dohorel oheň, pobalili sme sa. Ohnisko ešte poriadne pozalievať vodou z potoka a môžme vyraziť na cestu domov. Zbehli sme dole k rieke, ktorá nás sprevádzala polovicu cesty.

  Na konečnej autobusu sme našli otvorenú krčmu a tak sme si sadli na jedno čapované. Vonku sme sedeli sami. Štamgasti boli zalezení vo vnútri vo výčape- asi im bola zima 🙂 .

 Ja som dofotil negatív vo foťáku a Jano si zapálil poslednú cigaretku …

This entry was posted in Uncategorized. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s