Magoo cross country…

   Toho roku je krásna biela zima. Snehu napadlo po kolená a sýkorky usilovne ozobávajú na okne zavesenú slaninu. Prišlo mi zvadlo na kamarátovu zimnú akciu a tak balím potrebné veci na pobyt v prírode, ktoré v skrini už pomaly prachom zapadli. Nabalený brodím nohy v bielom snehu chodníkom popri zamrznutej priehrade. Nie som sám. So mnou v zástupe šlapú i Jano so synom Jankom a Jožo ,ktorí ma na túto akciu pozvali.

  Z chodníka schádzame na zamrznutú hladinu , lebo po rovnom ľade sa ľahšie kráča. Popri druhom brehu priehrady vidieť vyčistené miesta, kde sa chodia korčuľovať ľudia. Chodník na brehu sa krúti podľa svahu, ktorý určuje tvar vodnej nádrže. My teraz vieme ísť rovno, lebo ľad je dostatočne hrubý na to aby nás udržal. Míňame veľké skaly na brehu a smerujeme k ostrovčeku popri ktorom pokračujeme ďalej po popraskanom ľade. Popod ľadovú chrustu prúdi tečúca voda riečky, ktorá napája Môťovskú nádrž a ľad je v týchto miestach už menej stabilný.

   Kráčame už po koryte rieky a ľad nám pod nohami hlasito praská. Prechádzame cez Lazište, kde hniezdia volavky popolavé a iné vodné vtáctvo. Koryto rieky sa zúžilo, okolité brehy lemujú stromy a kríky milujúce vlhké prostredie. Je chladno. V ľade, ktorý pokrýva rieku sa objavujú praskliny a diery v ktorých vidíme prúdiť rýchlo tečúcu vodu. V prasklinách ľad  vytvára krásne vrstvené cencúle až celé stĺpy krištáľovo priezračných ľadových stalaktitov.

  Napredujeme pomaly a opatrne, lebo ľad sa miestami prebára. Našťastie pod vrchným ľadom je ešte jedna pevnejšia vrstva.

   Meandrujeme mlčky idúc za sebou po toku rieky. Zo stromov lemujúcich riečku Slatinu vietor občas sfúkne inovať či napadaný sneh a kde tu zasa kŕdeľ vtákov so štebotom prelietava nad našimi hlavami. Salaš, čo na jar postavili pri brode na Krpeľoch zasa rozobrali, asi pre nedostatok pitnej vody v tejto lokalite. Na chvíľu sa zastavíme a dopĺňame tekutiny teplým čajom a dúškom rumu z batohu. Pokračujem ďalej popod most. Zrazu sa Jožovi preborila noha pod ľad až po koleno. Rýchlo nohu vytiahol z vody a tak sa mu aspoň nestihla nabrať do topánky. Opatrne prechádzame popri diere čo vytvoril.

  Na čele sa Jožko vystriedal s Janom, ktorý teraz vedie našu karavánu po rieke. Míňame jednu zákrutu rieky za druhou a vychádzame na lúku oproti Mločej Mláke. Cez lúku si skrátime cestu, lebo tu rieka tvorí tiahlu pravouhlú zákrutu. „ FRNK „ – to zas preletel veľký kŕdeľ vtákov a rozvírili chladný vzduch. Na brehu rieky v snehu sú naukladané guľatiny dreva, ktoré tu pilčíci nachystali a čakajú na odvoz. Zas sme na rieke. Ľad je tu nepravidelný s početnými otvormi a prasklinami a praskot pod našimi nohami neprestáva. Prechádzame po asi meter širokom ľadovom mostíku uprostred rieky. Po oboch stranách sa valí ľadová voda a mizne pod najbližším bielym príkrovom z krehkého ľadu. Opatrne po jednom prechádzame týmto úsekom, snažiac sa rozložiť váhu čo najrovnomernejšie.

  Už sa pred nami objavila dedinka Slatinka a o chvíľu už prechádzame popod most za neustáleho brechotu psov z neďalekých domov, z komínov ktorých k nebu stúpajú stĺpy bieleho dymu. Väčšina domov je neobývaných, poškodených či už polorozpadnutých. Je tu stavebná uzávera, obyvateľov pred rokmi vysťahovali, lebo na tomto mieste mala byť postavená druhá priehrada a dedina by zmizla pod hladinou. Míňame dedinu a spoločnosť nám robia zas len malé vtáčiky a rum. Po pár kilometroch šlapania sme dorazili k lúke, kde prečkáme noc. Rieka tu tvorí zákrutu lemovanú skalnými bralami.

   Nanosili sme drevo na oheň a čistíme miesto, kde postavíme stany. Sneh je sypký a tak to ide lepšie nohami, ako lopatkou. Postavili sme stany a zapaľujeme oheň. Slnko pomaly kleslo k obzoru a ostalo šero. V zime je nevýhoda, že je skoro tma. Jožko vysypal z batohu suché raždie ( ano… tiež som vyvalil oči. Videl som prvý krát v živote do hory drevo nosiť 😀 ) a založil oheň.  Poučený s predošlého ročníka Magoo cross country, keď mali problém nájsť suché drevo na rozloženie ohňa , dovliekol teraz doma nachystané, pre tento účel. Veru to sa hneď chytilo horieť a už varíme čaj i dačo teplé pod zub. Do čaju samozrejme patrí rum ! Jano s Jankom si odrezali ražne z neďalekého kríka  a už opekajú slaninu. Jožko zas na kus konára napichol špekačku a strčil ju do ohňa. Ja som si z domu doniesol pripravené jednohubky, ktoré stačí vybaliť a zjesť. Nemusím sa trápiť prípravou. Chalani robia v zime divnú arómu pečenej slaninky ( a to keď som ešte ako chlapec išiel do lesa v hlbokom snehu opekať slaninu, kamaráti na mňa čudne pozerali. A hľa! Veď je to normálne … ) . Už masť z opekaného kvapká do ohňa a ten veselo oblizuje palivové drevo v ohnisku.

   Debatujeme. Chlad je stále intenzívnejší a tak prikladáme na oheň hrubšie poleno. Prestupujeme na mieste, ani nie od zimy, ale cez topánky zamrznutá pôda oziaba. Kde tu niektorý z nás topánku priloží bližšie k ohňu, ale je riziko, že to obuv nevydrží a tak sme opatrní. Na čiernej oblohe sa rozjagali hviezdy. Neteší nás to, lebo to značí mrazivú noc, ale po chvíli sa niektoré zastreli oblakmi. Uvaríme si bujónik a potom ešte čaj…a rum. Okolo polnoci sa sáčkujeme do spacákov. Ani neviem ako som zaspal, ale celú noc sa zo stanov ozývalo spokojné chrápanie.

   Ráno chalani vstali ešte za tmy. Založili oheň a už sa pri ňom hrejú. Síce viac dymí, ako horí, ale lepšie ako prstom do oka 😀 . Ja vyliezam z tepla až keď sa rozbrieždilo. V noci mrzlo a ja sa márne snažím obuť topánky. Sú tvrdé ako skala, a tak do nich strčím len špičky nôh a ako baletka sa pretancujem k ohňu. Po chvíľke ale povolili a ja si ich už môžem normálne zašnurovať. Moje jednohubky sú kocka ľadu a teraz sa ich snažím nad ohňom rozmraziť. No … nejde to moc dobre a ja chrúmem kocky ľadu, čo boli včera chlieb. Naberáme sneh do kotlíka a varíme čaj. Do rána nezamrzlo len 5 vecí – Jano, Janko, Jožo, Ja a RUM! Poriadny Tuzemák, ktorý putoval i do toho čaju na ohni. Balíme.

   Kráčame korytom rieky smerom na Zvolenskú Slatinu. Míňame osadu havranov ( rómsku osadu nových domov, čo im dal starosta obce postaviť, asi nech sú čo najďalej od dediny 😀 ) . Popod železničnú stanicu sme doputovali až do dediny a pozeráme autobus domov. Máme chvíľu čas a preto ideme do tepla krčmy na čaj a rum … Aby to nebolo jednoduché … autobus vynechal a tak zas sedíme v teple s rumom … toto sa opakuje ešte dva razy, kým konečne nejaký autobus prišiel. Namačkaný bol teda riadne, ale už z neho vystupujeme na nákladnej železničnej stanici, odkiaľ nás ešte čaká cesta peši domov, kde ma čaká napustená vaňa plná  teplej vody …

This entry was posted in Tramping. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s