O tom, ako jelene na hory ručali, alebo, keď má medveď plné gate!

    Od polovice septembra prebieha jelenia ruja, keď sa paroháči hlasným ručaním vyzývajú k súbojom o všade prítomné lane. Práve tento hlasový prejav, keď jelene svojim mocným hlasom v stromoch spôsobujú také vibrácie, že im z korún opadá všetko lístie ( všetci to volajú, že jeseň ) nás prilákal do lesov stráviť víkend s kamarátmi.

   Dva týždne som v práci ťahal nadčasy, aby som mal voľno už v piatok, kedy pocestujem raňajším vlakom za Maťom. Stúpam po schodoch podchodu na perón, kde zisťujem, že vlak do Lučenca má meškanie asi 20 minút, lebo čaká vlak od Nových Zámkov s 90 minútovým meškaním. Začíname fakt pekne a na nástupišti netrpezlivo prestupujem z nohy na nohu. Meškanie sa zmenilo na 30 minút. Nakoniec sme ale konečne nastúpili do motoráčika a naplnili sme ho do prasknutia. Vláčik sa pomaly rozhrkotal po koľajniciach smerom na východ. Do dnešného dňa som netušil, koľko je týmto smerom železničných zastávok a na každej jednej sme zastavili. Zvoní mi mobil… to Jurko dáva inštrukcie, že mám vystúpiť už v Tomášovciach, že ma tam počká a spolu pôjdeme za Maťom, ktorý nás na ruju pozval.

   U Maťka si napcháme plné ústa napadaných orechov popadanými zo stromu. Cez Málinec popri priehrade, kde zastaneme a ochutnávame silne železitú minerálnu vodu z prameňa, dorazíme do Myslín, kde necháme auto napospas domorodcom. Naberieme plné fľaše skvelej horskej vody z výdatného prameňa a už kráčame s batohmi na chrbáte do kopcov. Je strašne horúco hoci je posledný septembrový deň. Našťastie prvú tretinu cesty kráčame v tieni stromov po lesnej ceste. Stromy sa pomaly sfarbujú do jesenných farieb, ale slnko ešte nestráca na svojej sile.

   Vyšli sme z lesa na stráň a odbočili na hrebeň. Pod nami hučí tok Chocholnej. Je kdesi hlboko pod nami a i tak hučiacu vodu strašne počuť. Zas meníme smer a tentoraz už starou skoro nepoužívanou lesnou cestou, zaváľanou popadanými stromami a konármi sa dostávame skoro na vrchol kopca, kde nachádzame super miesto pre rozloženie tábora. V jeho strede sa nachádza taký kopček hliny, snáď 70 centimetrov vysoký. ” Tu urobíme ohnisko! ” zvolal som, ukazujúc na vyvýšeninu. ” Nebudeme sa predsa krčiť, keď môžme mať oheň vo vzduchu” – dokončil som svoju reč. I tak bolo. Zložili sme sa v chládku pod stromami. Nanosili kameňa na ohraničenie ohniska. Vyčistili miesta, kde natiahneme  svoje prístrešky.

  My dvaja s Maťom sme si postlali na zem a Juro napol svoju hamaku neďaleko od ohňa. Celty sme natiahli len tak hlavne proti rannej rose, lebo dážď sme neočakávali. Náš tábor sa nachádza na okraji lesa, kde nás pás krovín šípky, z ktorých bude skvelý šípkový čaj, delí od  rozľahlých hôrnych lúk. Z nich je nádherný výhľad na svahy Bykova. V slnečných lúčoch už hrajú listy listnatých stromov všetkými možnými i nemožnými farbami.

    Najedli sme sa, nanosili drevo na oheň a už varíme zdravý šípkový čaj. Kým sa nám to lúhuje, osladíme si papule donesenou mandľovou medovinou. Jelene sú zatiaľ ticho, zato my si máme veru čo povedať. Ako kleslo slnko za obzor a padla tma, jelene sa začali ozývať. My sme z preventívnych dôvodov odniesli potraviny ďalej za tábor, kde sme ho uviazali na strom, pretože sme v lokalite s výskytom medveďa hnedého a neradno podceniť, že majú hlad. Najprv hodne ďaleko zaručal jeden jeleň z protiľahlých kopcov, aby sa pridal i druhý už dosť blízko pri nás. Boli čoraz hlasnejší a približovali sa. Tunajšie lúky sú priam stvorené ako rujovisko a tak sme čakali, že ich budeme mať veľmi blízko. Do ich ručania sa pridali i sovy. Oheň dohorieva, my ticho debatujeme a zabávame sa na sove čo sa hrala spevom na líšku.

    V duchu sa chichoceme, ako nás prekabátila, keď tu do tmy začujeme dupot. Doslova niečo bežalo lesom. ” Asi nejaké stádo ” – hovorím prekvapene. Prichádzalo to od spodku, odkiaľ sme sem i my prišli. Juro ležal v hamake tomu ” stádu ” priamo v ceste a čakali sme čo z toho bude. ” Začínam byť znepokojený! ” vyhŕkol zrazu Maťo a Juro zažal čelovku a namieril lúč svetla do nízkych smrečkov, čo rástli hneď za jeho hamakou. ” Medveď! ” zaštebotal Juro prekvapeným hlasom a my sme hneď pozapínali všetky čelovky čo sme mali. ” Ideš ho papľuh jeden!” zahučal Maťo ráznym hlasom a macko sa na päte obrátil a upaľoval tam odkiaľ prišiel. Ostali sme prekvapení, že mu oheň nevadil a hádam by v tej tme i do Jura narazil, kebyže sa neohlási. Musel byť riadne vyplašený, keď tak lesom utekal. Skvelý zážitok primäl Jura opustiť hamaku a uložiť sa pri ohni. ” Budem v noci prikladať na oheň, aby stále horel ” – riekol a za dve minúty sa ozvalo ” CHŔŔŔ ” …

   Tak sem tam v noci vstanem a priložím konár do plameňov. Spoločnými silami ten ohník horel celú noc, ale s brieždením som už zaspal. Východ slnka ma prichytí nevyspatého, ale je nádherný. Slnečné lúče sa predierajú cez lístie stromov. otočím sa na druhý bok a ešte driemem. Chalani ešte spia a strážca ohňa Juro odfukuje v pravideľnom rytme. Vtáci spustili svoju rannú pieseň a ja zas na chvíľu zaspávam.

  ” Dobré ránko ” – prajeme si navzájom a ja rozfúkam oheň, aby sa uvaril šípkový čaj. Maťo si v ešuse smaží slaninku a cibuľu, aby si do toho rozbil pár vajíčok. Ja som si upiekol kus klobásky a Juro sa napcháva Lunch Meatom z Lidla. O deviatej je Maťo dohodnutý s ďalším kamarátom, ktorý má prísť a majú sa stretnúť dole v doline. Odchádza i s Jurom a ja strážim veci. Ja si aspoň dodriemem ťažkú noc, ale vtáky v korunách stromov sa mi snáď vysmievajú a štebocú ako pojašené.

   Okolo obeda sa všetci vrátili. Spoznávam sa s Ivanom s priateľkou Zuzkou, ktorý si začali ustielať ďalej od nás. Robíme si srandu, že dobre robia. ” Budete aspoň prvý chod! ” – vravím zo žartu, ale evidentne spozorneli a vyzvedali, že prečo tak súdime. Vyrozprávali sme im teda nočnú príhodu a už si veci ťahajú bližšie k ohňu. Po obede nastala príprava dreva na noc. Nenechali sme nič na náhode a tak sme pekne napílili kopu hrubšej guľatiny a naukladali k stromu. Ivo vytiahol 5l kotlík a začal robiť lečo. My sme mali svojho proviantu dosť a tak si lečo Ivo so Zuzkou zjedli sami. Takú dávku leča treba i stráviť a tak sa párik išiel prejsť. My zatiaľ skúšame zakladanie ohňa pomocou pazúrika. Maťo zo svojej šatky vysypal pár jedlých gaštanov, pekne ich ponakrajoval a zahrabal do pahreby. Na počudovanie boli rýchlo hotové. Dochádza nám pomaly voda a preto berieme s Maťom fľaše a ideme k neďalekému prameňu- skôr slabý potôčik, aby sme doplnili zásoby tekutín. Zišli sme lesnou cestou na križovatku ciest a odbočili doprava. Asi po 10 minútach sme na zákrute objavili z brehu stekajúci prameň a naberáme vodu do fliaš. Naspäť ideme inou cestou. Hneď  od prameňa prudko do svahu, až sa dostaneme na cestu nad táborom. Ako prichádzame k ohnisku, vidíme Zuzku ako zalepuje Ivovi prst. Juro ho učil pazúrikom iskry hádzať a on si poranil prst. Zuzke kresanie išlo veľmi dobre, veď ju učí Maťo, a ten s pazúrikom spáva, teda ak sa s ním už rovno nenarodil!

  V korunách stromov to začalo šumieť. Rozfúkal sa vietor a lístie pomaly padá k zemi. Nazbieral som ďalšie šípky na čaj a dal ho variť. Už duje celkom statočne. príde asi zmena počasia. Prišiel večer. Juro si popravil pri ohni ako minulú noc a dušoval sa, že ozaj bude prikladať. Ohník už horí a my ležíme. Vietor sa tak rozfúkal, že som nemohol v tom prievane spať. Ani sovy nehúkajú, len jelene ručia a ich rev zaniká v silnom vetre. Okolo polnoci už Juro spal a Ivo šomrajúc podchvíľa k ohňu vybral a priložil na oheň. Po treťom raze už niečo v spacáku nevrlo zavrčal a tak si šla priložiť Zuzka sama. A rak tak naložila, že sa horiaca kláda v tom vetre uvoľnila a skotúľala sa mi rovno pod celtu. To už Maťo zahučal- ” Neprikladajte toľko! ” . Musel som rýchlo vstať a drevo naspäť do ohňa položiť, ale potom už bol kľud a zaspal som i ja. Túto noc sme návštevu nemali a ja som prespal východ slnka! 😀 … Maťo však nie a bol sa pozrieť na lúke, ako sa slnko ponad kopce prehupuje…

   Ráno sme po sýtych raňajkách, aby sme toho domov veľa nosiť nemuseli ešte urobili spoločnú fotografiu a v pokoji dopili svoje raňajšie kávy. Upratať táborisko a oheň poriadne uhasiť je samozrejmosť a už berieme batohy na chrbty a zostupujeme z kopca. Dole ideme trochu inokade, ale už sme pri autách na Myslinách ja tentoraz nasadám k Ivovi do auta, ktorý ma odvezie do ZV. Rozlúčili sme sa s kamarátmi a už pelášime smer Látky, kde nám cestu skrížili ovečky, ktoré sa presúvali na inú pašu a zatarasili cestu. Šťastlivo som sa dostal domov plný zážitkov. Spoznal som ďalších skvelých mladých ľudí …

This entry was posted in Bushcraft and tagged , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s