Po dlhom čase odkladaní a presúvaní akcie, predsa len balíme batohy. Remata nás čaká! Mume to zas časovo nevychádza, a preto ideme len štyria. Zo Zvolena s nami cestuje D´Ady z Hadieho údolia. Cestu si krátime debatovaním o možnom i nemožnom. V Hornej Štubni sa naše cesty rozchádzajú, keď D´Ady pokračuje smerom na Vrútky a my chvíľu čakáme na náš vlak do Prievidze.
Za Sklenným je dlhokánsky tunel na konci ktorého vlak prehrmí cez vysoký železný viadukt. Vlak zastavuje a my vystupujeme na nástupište. Je teplúčko a ani vtákom sa spievať nechce. Náš vláčik zmizol v ďalšom tunely v ktorom ešte vidieť jeho červené svetlá na poslednom vagóne. Cesta vedúca zo staničky k chate Baník viedla kedysi popod vysokánske jedle, ktoré však teraz chýbajú. Ostali len nízke pníky a kopa pilín po motorových pílach. Už aj chatu Baník premenovali na hotel Remata a po asfaltovej ceste sa premávajú ťažké nákladné autá so stavebným materiálom, asi sa tu niečo stavia.
Ku starej lanovke, kadiaľ sme chodievali na náš flek je rampa s ceduľou „ Zákaz vstupu „ no rampa je otvorená a tak sa tvárime, že nevieme čítať. Ideme ďalej. Po ťažkostiach s terénom okolo zbúranej budove lanovky sa dostávame na náš chodník vedúci strmím svahom. Konáre pod našimi nohami praskocú a straky na stromoch škriekajú na výstrahu ostatným obyvateľom lesa ako šialené.
Rozdelili sme sa. Dvaja idú na flek skratkou a dvaja po lesnej ceste, ktorú už ani nie je vidieť. Výsledok našich ciest je však rovnaký – sme TU! Dookola je to samý padnutý strom po silných vetroch čo tieto roky sužujú Slovensko. Stromy, ktoré ležia na zemi nebezpečné nie sú, ale tie ktoré vietor vyvrátil a ostali zachytené v korunách druhých stromov nebezpečné sú. Každú chvíľu nejaký padne k zemi ohlušujúcim praskotom.
Okolo fleku našťastie také stromy nie sú, ale i tak sa bojím Kitti pustiť mimo táborisko, aby sa niečo nestalo. Ona sa však nudí, lebo musí sedieť pri ohni. Čačinka s Kokim šli po vodu a ja s Kitti staviam stan a naťahujem vedľa neho svoju celtu. Vyčistili sme ohnisko i flek od napadaného lístia, ktoré sme vyhrnuli mimo táborisko. Od chaty pod kopcom počuť krik detí z letného tábora i ich moderátorov. Za tie roku sa v tomto smere nič nezmenilo. „ Prásk! „ ozvalo sa neďaleko nás, keď sa k zemi porúčal ďalší strom.
Obzerám tie stromy, čo tvoria hranicu táboriska, ale mocné stromy sa hrdo týčia k oblohe, bez zjavného poškodenia. Už sa i zvyšok partie vracia s vodou, ale z iného smeru ako som ich čakal. Usúdili, že pre tie nestabilné stromy je lepšie prísť z opačnej strany. Uvarili sme si čaj i dačo pod zub a spomínali na príhody zo začiatkov našej trampskej osady, na časy, keď náš flek strážil malý totem v tvare Ibisa. Prišiel večer. Nanosili sme drevo a urobili väčší oheň. V tme hľadíme do mihotavých plameňov a rozprávame sa. Nakoniec zaliezame do spacákov.
Zapaľujem petrolejovú lampu a nastavujem na malý plamienok. Okrem šuchotania zo stanu a šumenia listov v korunách stromov a jednej vyplašenej srny to bola kľudná noc. Ráno vstáva Čačinka nevyspatá, ako vždy, keď tu táboríme. Bála sa medveďov, ktorí ako vždy, keď je tu ona tak neprišli 😀 . Uvarím si svoju raňajšiu kávu a zo zvyšku vody teplý čaj. Dokonca ani v tábore pod nami nemali ranný budíček, ako to bývalo kedysi zvykom a tak je v lese pokoj.
Už vstávajú i ostatní a je čas na raňajky. Dnes je posledný deň nášho návratu do spomienok. Najedli sme sa a začali baliť veci. Keď sa upratalo táborisko, prišiel čas na spoločnú fotku. Nestihol som však ani spustiť samospúšť na fotoaparáte a ozval sa praskot. To neďaleko stojaci strom povolil a padol vrcholcom asi 3 m od našej ohrady čo ohraničovala táborisko. Myslím, že to bolo posledné varovanie. Urobili sme fotografiu a pohli sme sa dolu kopcom až k hotelu Remata.
Cestou sme sa zastavili pri prameni sa trochu učlovečiť a vykročili sme na staničku. Máme ešte chvíľu čas a raňajšie slnko príjemne hreje. Sedíme na lavičke a konštatujeme, že toto bola asi posledná návšteva Ibis hradu. No už nám ide vlak, tak naskakujeme do motoráčika a mizneme v tunely … HOOOOJ!
T.O. Tapa Boys 