Trampcross, alebo ako sme Ružín nevideli.

   Kamaráta Balvana som už 25 rokov nevidel. Preto ma napadlo urobiť vander Rudohorím, až k mekke Košického trampingu – priehrade Ružín. Takže ak všetko klapne, tak na upotenom konci cesty, posedím s kamarátom pri pive.

   Začalo plánovanie trasy, termínu i účastníkov. Bobi písal, že by sa pridal, čo ma nesmierne potešilo. Borko sa tiež ozval, ale o tom , že už spohodlnel, ale možno na niečo iné by som ho nahovoril. Dobre, takže vlastne sa osadenstvo k dátumu odchodu ustálilo na počte štyri – Ja, Bobi, Koki, Peťo.

   Na svitaní nastupujeme do rýchlika smer Košice. Máme v pláne vystúpiť v Rožňave, odkiaľ už smerujeme do Volovských vrchov. Cez okno coupé sledujem zobúdzajúcu sa krajinu. Vychádzajúce slnko trápi moje oči, preto radšej driemem. Ostatne i ostatní z partie dospávajú skoré ranné vstávanie. Vagón sa po koľajniciach myká raz tam a raz zas na druhú stranu a takto vyhrkaní po pár hodinách vystupujeme v Rožňave.

   Už je horúci deň. Počasie je v poslednom čase nejaké vrtkavé, tak dúfam, že nám vydrží bez prekvapení. Za staničnou budovou sú len lány polí a lúk. Nikdy som tu nebol, preto ma to prekvapilo. Kúsok od nás postáva policajná hliadka a tak si idem po informácie, ako sa dostaneme na autobusovú stanicu. Milo sa usmiali – ” No peši asi 5 kilometrov po ceste týmto smerom, alebo ak pôjde autobus z tamtej zastávky tak ním ” odpovedal jeden z nich. Našťastie bus šiel, i keď bol pekne plný. V Rožňave sme počkali na autobus do Pače a už vystupujeme v dedine medzi kopcami. Tu sa napojíme na zelenú turistickú značku, po ktorej sa dostaneme na hrebeň.

   Je horúco a od slnka sa nám varia v hlavách myšlienky. Hľadáme značku. Je stará a vyšedivelá. Asi tadiaľto veľa ľudí na túry nechodí. Kľučkujeme pomedzi dedinské domy a využívame každý chládok, ktorý sa cestou naskytne. Za dedinou pod rančom ju strácame. Mládež sme uložili do chládku a spolu s Bobim sme sa rozišli hľadať stratenú značku. Našla sa. Hlbšie v lese sme ju objavili na starom strome. Chodník stúpa dosť strmo do kopca. Lapám po dychu a môj batoh váži snáď tonu. Nie som sám. Naše tempo nemá tempo 😀 .

  Križujeme lesnú cestu a keďže Bobi zaostal, tak ho čakáme. Po ceste sa rúti náklaďák s naloženým drevom a snažíme sa mu uhnúť. V chládku lesa sa i Bobi už vydýchal a pokračujeme v stúpaní. Všade kam sa pozriem rastú hríby. Zhadzujeme  batohy na starej lesnej ceste v prítmí lesa a oddychujeme. Darmo, už nie sme mladíci.

 

   Okolo obeda sme našli prameň. Super! Na mape je síce kreslený na ľavej strane chodníka a našli sme ho na pravej strane, ale to vôbec nevadí. Tu sa naobedujeme a doplníme vodu do fliaš, z ktorých už dosť ubudlo cestou sem. Tak začala hodinka vegetu, varenia  a jedenia.

 Cesta na hrebeň nemá konca. Je fakt, že nám to trvá 3x dlhšie ako je na mape písané. Po ďalšej hodinke zas stojíme, ale nad nami za smrekovou horou už počuť autá smerujúce po ceste cez Úhornianske sedlo, kde by sme sa mali napojiť na červenú značku hrebeňom. Na asfaltke sa Peťo prezúva do ľahšej obuvi. Najprv si však pozaliepal pľuzgiere na nohách.

   Doplazili sme sa do sedla. Zhodili batohy do trávy a teraz usadený na hromade napílených klád odkopávam spod nôh zvedavú vretenicu. Zaliezla medzi pne a už sme ju nevideli. Pod nami v doline vidno dedinu Úhorná. Pofukuje studený vetrík a na oblohe sa kopia biele mraky. Naberáme silu, dopĺňame tekutiny, ktoré sme cestou vypotili a mokré fľaky potu na tričkách necháme vysušiť osviežujúcemu vetríku. Ideme ďalej.

   Hľadáme značku. Okolo cesty stromov niet a tak Bobi vybehol jednou cestou na kopec a ja pokračujem zvážnicou ďalej. Nakoniec sa značka našla na zvážnici a pokračujeme ďalej zničenou krajinou. Tak ako veterná smršť sfúkla stromy vo Vysokých tatrách, sfúkla ich i tu a celý hrebeň je jeden veľký polom. Lesníci už síce stromy odstránili, ale terén rozjazdili ťažkou technikou a narobili cesty i tam kde neboli. Kde niet stromov, niet ani značky, ktoré na tých stromoch boli namaľované. Veľakrát sa rozdelíme a hľadáme tú správnu cestu.

  Zdržujeme sa ešte i hľadaním správneho smeru a deň sa pomaly končí. Tu sa nikde na tej paseke nedá ani utáboriť. Musíme sa dostať aspoň na Pipitku, kde je i prameň. Pohľad na okolitú krajinu je zničujúci. Snáď to takto nebude celú cestu. Dostali sme sa na rázcestie. Zas sme zastali a rozdelili sme sa. Ja som šiel rovno po ceste cez ihličnatú horu hodnú chvíľu, ale značky niet. Tak sme sa pustili doľava do kopčiska a došli sme obkľukou ku chate Pipitka. Skvelé! Už duje celkom silný vietor, ale tu za kopcom sme v závetrí. Smreky, ktorými je Pipitka zarastená šumia v nápore vetra. Našli sme výdatný prameň hneď nad chatou v čučoriedkovom poraste. Pripravila sa večera a postavili stany.

   Pred chatou je i ohnisko a stôl s lavicami. Prišlo nám to vhod a v pohodlí sme sa najedli a teraz sedíme pri horiacom ohníku a debatujeme. Chlapci toho majú dosť a veľa toho nenahovoria. Ani Bobi nevypadá nejako čerstvo, našťastie prišla tma a zaľahli sme spať. Vietor hučal celú noc a obloha sa vyjasnila. Na svitaní vyliezam z pelechu a varím si kávu. Aj Bobi vylieza a nasáva teplo zobudeného slniečka, ktoré zalialo celú stráň. Bude krásny deň! Po raňajkách sa balíme. A zas nastáva hľadanie červenej značky. Cesta poza chatu nie je tá správna. Nuž sa vyštverám cez čučoriedky do hory nad chatou a nachádzam ju. Super.

 

   Chodník nás vyviedol z lesa na paseku. Vlastne už v lese sa chodník stratil a my sme len zbehli z kopca . Našťastie tu na jednom pni ostala natretá turistická značka. Sme teda dobre. Po pravej strane les chýba, ale po ľavej strane cesty ostal stáť. To dáva nádej, že nejaký les tu predsa len ostal. Kráčam vpredu s Kokim, za nami ide Peťo a Bobi sa fotovýbavou zabudol kdesi vzadu. Počkáme ho teda. Na oblohe sa premávajú oblaky a aj vetrík fúka akýsi chladnejší ako včera. Ideme lesnou lúkou lemovanou ihličnanmi  a hľadáme prameň. Nenašli sme však nič. Keď sme nenašli ani druhý prameň čo ho Orliou studňou volajú, začal som byť nervózny. Voda nám za chvíľu dôjde a vodu potrebujeme.

   Narazili sme na lesákov a tí nám povedali, že sme prameň už prešli, ale že ďalej ešte voda bude. Keď sme na ďalšej paseke značku znovu stratili, tak sme sa zložili sa naobedovať. Navarili sme polievky a po jedle i trocha zdriemli. Teda polovica driemala asi 2 hodiny. Ja som pokračoval hore stráňou a asi po 15 minútach som našiel stratenú červenú. Nakoniec sme teda zdvihli kotvy a pokračujeme v ceste na východ.

   Vchádzame zas do hory. Toto sa mi páči! Všade zeleň, mach a vtáky. Za chvíľu sme na vrchole Osadníka. Mapa tu hlása prameň napravo od chodníka, ale nič sme nenašli. Chodíme horou hore-dolu, ale vodu nie a nie nájsť. Vzdávame to. Čas pokročil a tak pokračujeme dolu kopcom. Teraz nás čakal pováľaný les. Stromy ležia krížom- krážom cez seba. Chodníka niet a tak podliezame, preliezame, nadávame. S naloženými batohmi to ide veľmi ťažko. Obísť sa to nedá.

   Kľučkujeme lesom a hľadáme najschodnejšiu cestu. Jeden strom sa ľahšie prelieza ako tri stromy cez seba. Snažíme sa nestratiť červenú značku z dohľadu, ale v tomto bludisku je to veru sranda. Oddych. Dopíjame poslednú vodu čo máme vo fľaškách. Mňa už začína trápiť operovaný chrbát a mládež už nerozpráva. Máme dosť. Podľa mapy už nie sme ďaleko od Skorušinej, kde pri jednej lesníckej chate má byť ohnisko i prameň. Za jeden a pol hodiny sa bude stmievať! Padáme!

   Pridáme do kroku. Kráčam vpredu, keď sa spoza mňa ozval buchot. Peťo sa potkol v blbom teréne a padol medzi v zemi napichané smrekové konáre. Našťastie sa nenapichol. Obzeráme ho, či je v poriadku, ale okrem prerazenej pery mu nič nie je. Dobre, spomalíme. Cesta začala klesať a pomedzi stromy v diaľke vidno svetlá nejakej dediny. Pokračujeme cestou teraz mierne hore kopcom a hľadáme chatu na Skorušinej. So súmrakom sa horou ozvali hlasy ľudí a smiech a podľa nich sme našli čo sme hľadali. Chatu. Mládež akurát odchádzala, keď sme k chate prišli, tak som sa rovno opýtal kde je prameň.

  Podkrovie chaty bolo otvorené. Na dlážke čerstvé seno. Dnes budeme spať pod strechou. Síce v tej je pár dier, cez ktoré vidieť hviezdami posiatu oblohu, ale to nevadí. Opláchol som sa v prameni, nabral vodu a už na rozloženom ohni veríme večeru. Mládež mlčí a skoro zalieza do spacákov. Sme tu už len my- Bobi a ja. Ako za starých dobrých čias. Pre mňa je tá chvíľa veľmi vzácna, lebo niet už roky veľa príležitostí sa takto stretnúť pri ohni kdesi v divočine. Sedíme a hľadíme do mihotajúcich sa uhlíkov rozpálenej pahreby.

   V noci prišla búrka. Najprv sa zo severu zjavili hromy blesky. Zahučal vetrisko, ktorý sa oprel do stromov okolo chaty a začalo liať. Bubnovanie kvapiek i svetelné efekty boli sprevádzané ohlušujúcim rachotom bleskom rozpáranej oblohy. Ako som rád, že sme pod strechou. Neviem kedy to ustalo. Zaspal som od únavy. Ale ráno ma pozdravilo cez otvor v strešnej krytine jasným svetlom. Vstávam, aby som si uvaril svoju rannú kávu. Opatrne zliezam rebríkom z povaly a v zmoknutom ohnisku hľadám preživšie uhlíky.

  Uvarím v ešuse čaj i pre ostatných, keď sa zobudia. Sedím pri ohni a už sa ukázal i Bobi. Kokimu vytopil nočný dážď nedojedenú vifonku. Síce nad ňou ohŕňa nos, ale nakoniec ju zohrial a zjedol. Peťo ešte drieme. Tak ho necháme spať čo najdlhšie. Preberáme stratégiu. Dni, ktoré sme mali na tento trek vyčlenené sa minuli. Teda máme ešte jeden, ale naše tempo nie je také, aby sme ešte dnes dorazili do cieľa. Dohodli sme sa, že sa rozhodneme, keď prídeme do kúpeľov Štós. Balíme veci.

  Zas sme na ceste. Teraz mierne dole kopcom, na širokú lesnú cestu. Je sviežo. Už sme stretli i nejakých turistov čo sa na medvede vypytujú. ” Stromov by ste sa mali báť a nie medveďov ” – vravím im. Smejú sa … Vedľa cesty míňame skvelý prameň. Pri kostolíku sme sa zhodli, že ďalej sa už nedostaneme a meníme plán. Zbehli sme do kúpeľov. Kokiho s Peťom nechávame pod horou a my ideme na kofolu. Našli sme otvorený kúpeľný dom, kde nám v bare nechali načapovať do fľašky kolu i pre chalanov.

  Vyšplháme sa hore do sedla a hľadáme značku, čo by nás mala doviesť do Smolníckej huty na autobus. No ako celý čas čo ideme, značenie sa snami hrá na schovávačku. Nakoniec sme sa pohli dole kopcom a asi po 15 minútach sme ju objavili. Chodník zahol doprava a … zmenil sa na vymleté koryto dravej riavy, ktorá tu kedysi tiekla. Obrovské balvany, ktoré tu ostali, keď voda vzala zem z chodníka tvorili kaskády vysoké i po pás. Tak to zas nemáme ľahké! Dostali sme zasa do tela, ale už vidíme vežu kostolíka. Na zastávku dorazíme len malú chvíľu pred autobusom…

  V Mníšku nad Hnilcom sa ešte musíme dostať na železničnú stanicu. Tu si podriememe asi dve hodiny, kým nám pôjde vlak domov. Plán celkom nevyšiel a do cieľa sme sa nedostali a pivo s Balvanom sa odkladá na neurčito. Ale na druhej strane, som sa vrátil v čase a strávil s Bobim nejaký čas tam, kde to máme najradšej- v prírode. V coupé je ticho … pozerám na svojich spoločníkov. Oči majú zatvorené a asi snívajú o telom kúpeli, vyprážanom rezni, alebo len o tom, že so mnou už nikdy nikam nepôjdu 😀 .

This entry was posted in Tramping. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s